Štvrté prikázanie

Budeš ctiť otca a matku!

Toto prikázanie dal kedysi Boh ľudstvu prostredníctvom Mojžiša. Vyvolalo však nevýslovné duševné boje. Ako nejedno dieťa, ako nejeden dospelý ťažko zápasili, aby sa najhrubším spôsobom neprevinili práve proti tomuto prikázaniu. Ako môže dieťa ctiť otca, ktorý sa znižuje na opilca, alebo matku, ktorá otcovi a celému domu strpčuje hodiny svojimi vrtochmi, svojím neskrotným temperamentom, nedostatkom sebavýchovy a všeličím iným, a celkom znemožňuje vytvorenie pokojnej nálady! Môže dieťa ctiť rodičov, keď počuje, ako si vzájomne hrubo nadávajú, ako sa podvádzajú, alebo sa dokonca bijú? Nejeden manželský výjav urobil deťom z prikázania často muky, spôsobil, že jeho plnenie sa stalo nemožným. Bolo by to, koniec koncov, predsa len pokrytectvo, keby dieťa chcelo tvrdiť, že matku ctí ešte aj vtedy, keď sa voči cudzím správa oveľa vľúdnejšie ako voči svojmu vlastnému mužovi, otcovi dieťaťa. Keď u nej spozoruje sklon k povrchnosti, keď ju vidí klesať v najsmiešnejšej márnivosti na úroveň slabošskej otrokyne každého módneho výstrelku, ktorý sa tak často už nedá zlúčiť s pojmom vážneho, vznešeného materstva, ktorý olupuje o všetku krásu a vznešenosť materinskej dôstojnosti,... na základe čoho má potom dieťa ešte nájsť dobrovoľnú úctu k matke? Čo spočíva už v tom jedinom slove: „matka“! Čo však aj vyžaduje. Dieťa, ktoré ešte nie je otrávené, musí v sebe podvedome cítiť, že človek zrelého, vážneho ducha sa nikdy neodhodlá obnažovať svoje hrubohmotné telo len kvôli móde. Ako potom môže matka ostať pre dieťa posvätná! Prirodzená úcta impulzívne poklesne na prázdnu formu povinnosti zo zvyku alebo, v závislosti od výchovy, na samozrejmú spoločenskú zdvorilosť, teda na pokrytectvo, ktorému chýba akýkoľvek vysoký vzlet duše. Práve ten vzlet, ktorý v sebe skrýva vrúcny život, ktorý je pre dieťa nenahraditeľný a pri dospievaní a vstupe do života ho sprevádza ako bezpečný štít, chráni pri akýchkoľvek pokušeniach a ktorý mu vnútorne zostáva pevným útočiskom, ak sa niekedy dostane do nejakých pochybností. Až do vysokého veku! Slovo „matka“ alebo „otec“ by vždy malo vzbudiť vrelé, úprimné cítenie, z ktorého pred dušu dôstojne vystúpi tento obraz v plnej čistote, varujúc alebo súhlasiac, ako usmerňujúca hviezda v celom pozemskom bytí!

A aký poklad sa berie každému dieťaťu, keď svojho otca alebo svoju matku nemôže z celej duše ctiť!

Príčinou týchto duševných múk je však opäť len ľuďmi nesprávne chápané prikázanie. Nesprávny bol doterajší názor, ktorý ohraničoval zmysel a robil ho jednostranným, zatiaľ čo predsa nič z toho, čo poslal Boh, nemôže byť jednostranné. Ešte nesprávnejšie však bolo, že toto prikázanie sa prekrútilo tým, že sa malo poopraviť podľa ľudského uváženia a ešte presnejšie sformulovať dodatkom: „Budeš ctiť svojho otca a svoju matku!“ Tým sa stalo osobným. To muselo viesť k omylom; lebo prikázanie znie v pravej podobe len: „Budeš ctiť otca a matku!“

Nemienia sa teda určité jednotlivé osoby, ktorých druh nie je možné vopred stanoviť a predvídať. Niečo také nezmyselné sa v božských zákonoch nikdy nevyskytuje. Boh v nijakom prípade nevyžaduje ctiť niečo, čo si ani bezpodmienečne nezaslúži byť ctené!

Toto prikázanie zahŕňa naopak namiesto osobnosti pojem otcovstva a materstva. Neobracia sa teda najskôr na deti, ale na samých rodičov, od nich žiada, aby otcovstvo a materstvo udržiavali v úcte! Toto prikázanie ukladá rodičom bezpodmienečné povinnosti, aby si boli stále dokonale vedomí svojej veľkej úlohy, a tým mali zároveň pred očami zodpovednosť, ktorá v tom spočíva.

Na onom svete a vo Svetle sa nežije slovami, ale v pojmoch.

Z tohto dôvodu sa stáva, že pri vyjadrení slovom ľahko dôjde k obmedzeniu týchto pojmov, ako je to v tomto prípade očividné. Beda však tým, ktorí nedbali na toto prikázanie, ktorí sa nesnažili ho spoznať správnym spôsobom. Nie je ospravedlnením, že dosiaľ sa často len nesprávne vykladalo a nesprávne cítilo. Následky nedodržiavania tohto prikázania sa prejavovali už pri plodení a vstúpení duše. Celkom iné by to bolo na tejto zemi, keby ľudia boli tomuto ďalekosiahlemu prikázaniu porozumeli a plnili ho. Celkom iné duše sa potom mohli dostať k inkarnácii, ktoré by nepripustili úpadok mravnosti a morálky takého stupňa, ako je to dnes! Pozrite sa len na vraždenie, pozrite sa na zhýralé tance, pozrite sa na orgie, do ktorých sa chce dnes všetko stupňovať. Takmer ako korunovácia triumfu dusných prúdov temna. A pozrite sa na tú nechápavú ľahostajnosť, s akou sa tento úpadok prijíma ako niečo správne alebo už dávno jestvujúce a dokonca sa podporuje.

Kde je človek, ktorý sa snaží správne spoznávať Božiu vôľu, ktorý sa vo vysokom vzlete pokúša pochopiť nekonečnú veľkosť namiesto toho, aby túto veľkú vôľu znova a stále znova svojvoľne vtláčal do biedneho obmedzenia pozemského mozgu, z ktorého urobil chrám rozumu. Sám tým klopí zrak k zemi ako otrok, ktorý ide v reťaziach, namiesto toho, aby ho s radostným leskom nadšene dvíhal nahor, aby sa stretol s lúčom poznania.

Vari nevidíte, akými úbohými sa javíte pri každom chápaní všetkého, čo k vám prichádza zo Svetla! Či už sú to prikázania, zasľúbenia, posolstvo Krista, alebo aj celé stvorenie! Nič nechcete vidieť, nič poznať! Dokonca sa ani vôbec nesnažíte niečomu skutočne porozumieť! Neberiete to také, aké to je, ale kŕčovito sa snažíte vždy znovu všetko preformovať do nízkych názorov, ktorým ste sa tisícročia oddávali. Osloboďte sa konečne od tohto dedičstva. Silu na to máte predsa k dispozícii. V každom okamihu a bez toho, že by ste museli prinášať obete. Musíte to však od seba odvrhnúť jedným šmahom, jediným činom vôle! Bez toho, že by ste si niečo z toho, pohrávajúc sa s tým v myšlienkach, ponechali. Len čo sa snažíte hľadať priechod, nikdy sa od toho doterajšieho neoslobodíte, ale vždy znova vás to bude húževnato ťahať späť. Ľahké to pre vás môže byť len vtedy, ak všetko staré oddelíte jedným rezom, a tak bez starej príťaže predstúpite pred to nové. Len potom sa vám brána otvorí, inak zostane pevne zatvorená. A na to treba skutočne iba vážne chcenie, je to dianie okamihu. Presne tak ako prebudenie zo spánku. Ak sa pritom ihneď nezdvihnete zo svojho lôžka, opäť sa unavíte a radosť z nového denného diela ochabne, ak sa dokonca celkom nestratí.

Budeš ctiť otca a matku! To nech sa vám teraz stane svätým prikázaním. Zadovážte otcovstvu a materstvu úctu! Ktože dnes ešte vie, aká veľká dôstojnosť v tom spočíva. A aká moc na zošľachtenie ľudstva! V tom by si raz mali urobiť jasno tí ľudia, ktorí sa tu na zemi spájajú, potom bude aj každé manželstvo skutočne manželstvom, zakotveným v duchovnom! A všetci otcovia, všetky matky budú podľa božských zákonov hodní úcty!

Pre deti však bude toto prikázanie prostredníctvom ich rodičov sväté a živé. Nebudú môcť konať vôbec inak než z duše ctiť otca a matku, nech už sú tieto deti samy osebe akékoľvek. Budú donútené už skutočnosťou, vyplývajúcou zo správania rodičov. A beda potom tým deťom, ktoré toto prikázanie nesplnia úplne. Doľahne na ne ťažká karma; lebo potom by bola aj plne odôvodnená. Ale jeho nasledovanie sa vo zvratnom pôsobení čoskoro stane samozrejmosťou, radosťou, potrebou! Preto choďte a dbajte na prikázania Boha vážnejšie ako doteraz! To znamená, dbajte na ne a plňte ich! Tým sa stanete šťastnými! —