Prvé prikázanie
Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
Kto tieto slová dokáže správne prečítať, ten akiste už v nich uvidí rozsudok mnohých, ktorí nedbajú na toto najdôležitejšie zo všetkých prikázaní.
Nebudeš mať iných bohov!“ Nejeden si pod týmito slovami predstavuje príliš málo. Príliš si to zľahčil! Pod modloslužobníkmi si azda predstavuje v prvom rade len takých ľudí, ktorí kľačia pred radom drevených figúr, z ktorých každá jednotlivá predstavuje určitého boha, možno myslí aj na uctievačov diabla a podobných poblúdencov, ktorých spomína v najlepšom prípade so súcitom, ale nemyslí pritom na seba. Len sa raz pokojne pozrite na seba a skúmajte sa, či k nim azda predsa nepatríte!
Jeden má dieťa, ktoré mu je skutočne nadovšetko, pre ktoré by vedel priniesť akúkoľvek obeť a pre ktoré zabúda na všetko ostatné. Druhý kladie vysoko nad všetko pozemský pôžitok a ani pri najlepšej vôli by napokon nebol schopný tohto pôžitku sa kvôli niečomu vzdať, ak by sa k nemu pristúpilo s takou požiadavkou, ktorá mu poskytuje dobrovoľné rozhodnutie. Tretí zasa miluje peniaze, štvrtý moc, piaty ženu, ďalší pozemské vyznamenania a všetci zase v tom všetkom nakoniec iba... seba samých!
To je modloslužba v najozajstnejšom zmysle. Pred ňou varuje prvé prikázanie, zakazuje ju! A beda tomu, kto ho do písmena nezachováva! Jeho porušenie sa ihneď vypomstí tým, že taký človek musí zostať stále pripútaný k zemi, keď prejde do jemnohmotnej ríše. V skutočnosti sa však pripútal iba sám prostredníctvom závislosti od niečoho, čo je na zemi! To mu prekáža pri ďalšom vzostupe, stráca čas, ktorý na to dostal, a vystavuje sa nebezpečenstvu, že v pravý čas nevyjde z jemnohmotnej ríše, aby z nej mohol byť vzkriesený do svetlej ríše slobodných duchov. Potom bude strhnutý do nevyhnutného rozkladu všetkej hmotnosti, ktorý slúži na očistu pre jej vzkriesenie a jej znovuutvorenie. Pre ľudskú dušu to však znamená duchovnú smrť všetkého dosiahnutého osobného sebauvedomenia, a tým zároveň zničenie jej formy i mena naveky!
Pred touto hrôzou má chrániť zachovávanie tohto prikázania! Je to to najdôležitejšie prikázanie, pretože pre človeka zostáva najpotrebnejšie! On je totiž, žiaľ, príliš ľahko náchylný oddávať sa nejakej závislosti, ktorá ho nakoniec zotročí! Čo však nechá prerásť do závislosti, to si následkom toho urobí zlatým teľaťom, ktoré kladie na najvyššie miesto, a tým aj ako bôžika alebo modlu vedľa svojho Boha, ba veľmi často ešte aj nad neho!
Jestvuje však, žiaľ, až príliš veľa „závislostí“, ktoré si človek vytvoril a ktoré si v najväčšej bezstarostnosti rád privlastňuje! Závislosť je záľuba v niečom pozemskom, ako som už uviedol. Je ich, prirodzene, ešte oveľa viac. Kto si však privlastní nejakú závislosť, ten „visí“, ako to toto slovo správne vyjadruje. Visí tým na hrubohmotnom, keď príde do záhrobia, aby sa ďalej vyvíjal, a nemôže sa od toho zas ľahko uvoľniť, bude teda brzdený, zdržiavaný! Môže sa to dokonca nazvať aj kliatbou, ktorá ho stále ťaží. Dej je ten istý, nezáleží na tom, ako sa slovne vyjadrí.
No ak v pozemskom bytí stavia nad všetko Boha, nielen vo svojej predstave alebo iba v slovách, ale v cítení, teda úprimne a ozajstne, v úctivej láske, ktorá ho viaže ako nejaká závislosť, tak bude pomocou tejto väzby rovnakým účinkom ihneď smerovať ďalej nahor, keď príde do záhrobia; lebo úctu a lásku k Bohu si vezme so sebou, ona ho drží a nakoniec ho nesie až do jeho blízkosti, do raja, do pôvodného stvorenia, miesta pobytu čistých, akéhokoľvek bremena zbavených duchov, ktorých spojenie vedie iba k Božej žiarivej Pravde!
Preto prísne dbajte na dodržiavanie tohto prikázania. Ochránite sa tým pred mnohými nepriaznivými údermi osudu, na odpykanie ktorých by vám už nezostalo dosť času!