84. Ľudský tvor

Stále znovu sa dvíhajú nové vlny rozhorčenia a kruhovito sa šíria do štátov a krajín, vyvolané mojím vyhlásením, že ľudstvo v sebe nemá nič božské. To dosvedčuje, ako hlboko zapustila domýšľavosť v ľudských dušiach korene a ako neradi sa s ňou lúčia, aj keď ich cítenie už tu a tam varovne preráža a dáva im spoznať, že nakoniec to predsa len musí byť tak.

Lenže zdráhanie na veci nič nemení. Ľudskí duchovia sú dokonca ešte menší, ešte nepatrnejší, ako sa nazdávajú, keď vnútorne už dospeli k presvedčeniu, že akékoľvek božské v nich chýba.

Preto chcem ísť ešte ďalej ako doteraz a chcem ešte ďalej rozvíjať obraz stvorenia, aby som ukázal, na aký stupeň človek patrí. Nie je predsa možné, aby človek začal so vzostupom bez toho, že by vopred presne nevedel, čím je a čo môže. Ak mu je to raz jasné, tak už aj konečne vie, čo robiť má!

To je však veľký rozdiel oproti tomu, čo dnes chce! A aký rozdiel!

Už ani poľutovanie to nevzbudzuje u toho, komu je dopriate jasne vidieť. Pod „videním“ nemám na mysli videnie nejakého veštca, ale človeka s poznaním. Namiesto poľutovania a súcitu to dnes musí vyvolať už len hnev. Hnev a pohŕdanie nad obrovskou namyslenosťou voči Bohu, ktorej sa vo svojej domýšľavosti dopúšťajú státisíce ľudí denne, ba každú hodinu znova. V domýšľavosti, v ktorej niet ani stopy po poznaní. Nestojí za námahu strácať o tom čo i len jedno slovo.

Čo teda odteraz poviem, to je určené pre tých nemnohých, ktorí v čistej pokore môžu ešte dôjsť k určitému stupňu poznania bez toho, že by vopred museli byť takí skrúšení, ako sa to podľa božských zákonov čoskoro stane, aby konečne umožnili prístup jeho pravému Slovu a pripravili preň úrodnú pôdu!

Celé to prázdne a na slová bohaté zlé dielo pozemšťanov, namyslených na vlastné vedomosti, sa rozpadne súčasne s doterajšou úplne neplodnou pôdou na trosky!

Je tiež najvyšší čas, aby sa táto záplava prázdnych slov, ktorá pôsobí ako jed na všetkých, ktorí mieria nahor, sama v sebe zrútila v celej svojej jalovosti. —

Sotva som ukázal rozdiel medzi Synom Božím a Synom Človeka ako dvoma osobnosťami, už sa vynárajú úvahy, ktoré chcú teologicko-filozofickými spleteninami objasňovať, že to tak nie je. Bez toho, že by sa vecne zaoberali mojím výkladom, pokúšajú sa udržať starý omyl za každú cenu, aj za cenu logickej vecnosti nejasným spôsobom doterajších dogiem. Tvrdošijne sa odvolávajú na jednotlivé vety starých písiem s vylúčením akéhokoľvek vlastného myslenia, a tým aj s nevyslovenou podmienkou, že ani poslucháči a čitatelia nesmú rozmýšľať, o to menej cítiť; lebo inak by sa rýchlo zistilo, že týmito mnohými slovami nie je nič zdôvodnené, pretože, či už sa to berie zozadu, alebo spredu, niet v tom správnej dôslednosti. No ešte viditeľnejšie chýba tým mnohým slovám súvislosť so skutočným dianím.

Kto je schopný mať pritom konečne otvorené uši a oči, musí bez všetkého spoznať ničotnosť takých „poučení“; je to posledné kŕčovité pridržiavanie sa, ktoré sa už nemôže nazvať lipnutím na doterajšej opore, ktorá sa teraz v prichádzajúcom dianí čoskoro ukáže ako ničotná.

Jediné zdôvodnenie tvoria vety, ktorých správne zachovanie sa nedá dokázať, ale ktoré naopak, pre nemožnosť logického zaradenia do svetového diania, celkom zreteľne ukazujú, že ich zmysel ľudský mozog ďalším podávaním pokrivil. Ani jedna z nich dokonale nezapadá do diania a cítenia. Iba kde sa všetko uzatvára do celistvého kruhu, bez fantazírovania a bez slepo dôverujúcich slov, tam je všetko dianie vysvetlené správne! —

Načo sa vlastne namáhať, keď sa človek nechce zbaviť takej neústupnosti! Nech sa preto pokojne stane, čo sa za takých pomerov teraz musí stať. Iba niekoľko rokov to všetko konečne a bezpodmienečne zmení. —

S hrôzou sa odvraciam od veriacich a od všetkých, ktorí vo svojej predstieranej pokore, že to sami vedia lepšie, nespoznávajú prostú Pravdu, dokonca sa jej posmievajú, alebo ju chcú ešte aj blahosklonne opravovať. Ako rýchlo budú práve oni takí malí, budú celkom malí a stratia všetku oporu, pretože ju nemajú ani vo viere, ani vo svojom poznaní. To bude ich cesta, na ktorej chcú tvrdošijne zotrvať a po ktorej sa už nebudú môcť vrátiť k životu. Právo voľby sa im nikdy neodoprelo. —

Tí, ktorí ma doteraz sledovali, vedia, že človek pochádza z najvyššej časti stvorenia: z duchovného. Predsa však treba poznamenať, že v oblasti duchovného je ešte veľa odlišností. Pozemský človek, ktorý by vo svojej trúfalosti chcel byť veľký, ktorý sa často nezľakne ani toho, aby znižoval svojho Boha tým, že ho považuje za to najvyššie na onom stupni, na ktorý sám patrí, a ktorý sa niekedy dokonca odvažuje Boha zapierať alebo aj urážať, nie je v skutočnosti ani tým, za čo sa nejeden veľmi pokorný s najlepším úmyslom pokladá. Pozemský človek nie je stvorený, ale iba vyvinutý. To je rozdiel, ktorý si človek nedokáže predstaviť. Rozdiel, ktorý nikdy nedokáže chápať v celom rozsahu.

Pekné a mnohým ľuďom vítané sú slová, ktoré majú na perách mnohí učitelia, aby rozmnožili počet stúpencov. Lenže títo nevedomí učitelia sú dokonca sami ešte presvedčení o všetkých omyloch, ktoré rozširujú, a neuvedomujú si, akú veľkú škodu tým ľuďom spôsobujú!

K vzostupu môže viesť iba istota v onej veľkej otázke: „Čo som?“ Ak nie je vopred celkom bezohľadne vyriešená a spoznaná, potom je vzostup veľmi ťažký; lebo dobrovoľne sa ľudia neodhodlajú dopracovať k takej pokore, ktorá by im dopomohla k správnej ceste, po ktorej aj skutočne môžu ísť! To jasne dokázalo všetko dianie až po súčasnosť. Sama pokora pôsobila na týchto ľudí buď otrocky, čo je rovnako nesprávne ako povýšenosť, alebo aj v tejto pokore siahali vysoko nad vlastný cieľ a dostali sa na cestu, na koniec ktorej nikdy nemôžu dôjsť, pretože im na to nestačí podstata ducha. Zrútia sa preto do hlbín, ktoré ich rozdrvia, pretože predtým chceli byť príliš vysoko. —

Len stvorení sú vernými obrazmi Boha. Sú to prastvorení, čisto duchovní v onom vlastnom stvorení, z ktorého sa mohlo vyvinúť všetko ostatné. V ich rukách spočíva hlavné vedenie všetkého duchovného. Sú to ideály, večné vzory pre celé ľudstvo. Pozemský človek sa naproti tomu mohol vyvinúť napodobňovaním až z tohto hotového stvorenia. Z nevedomého duchovného zárodku na sebauvedomenú osobnosť.

Až po zdokonalení, pridržiavaním sa pravej cesty vo stvorení, stane sa človek odleskom verných obrazov Boha! On sám nikdy nie je ozajstným verným obrazom! Medzi nimi leží ešte veľká priepasť až dolu k nemu!

Ale aj od skutočných verných obrazov je nasledujúci krok ešte veľmi ďaleko od Boha. Z tohto dôvodu by mal pozemský človek už raz konečne spoznať, čo všetko leží medzi ním a vznešenosťou Božstva, ktorú si tak chcel privlastňovať. Pozemský človek si namýšľa, že v budúcom zdokonalení sa raz stane božským alebo aspoň čiastočne takým, zatiaľ čo vo svojej najväčšej dokonalosti bude predsa iba odleskom verného obrazu Boha! Smie vojsť do preddvoria, do predsiení vlastného hradu Grálu, čo je najvyššie vyznamenanie, aké sa ľudskému duchu môže dostať. —

Zbavte sa konečne tejto domýšľavosti, ktorá vám môže len prekážať, keďže tým stratíte jasnú cestu. Záhrobní obyvatelia, ktorí chcú v špiritistických krúžkoch udeľovať dobre mienené rady, sa v tom nevyznajú; lebo im samým na to ešte chýba potrebné poznanie. Mohli by jasať, keby o tom smeli počuť. Ani u nich sa to nezaobíde bez veľkého náreku, keď prídu k poznaniu, ako v malichernostiach a vo svojhlavosti premárnili čas.

Ako je to v duchovnej oblasti, tak je to aj v bytostnom. Tam sú vodcovia všetkých živlov bytostne prastvorení. Všetci bytostní, stávajúci sa vedomými, ako rusalky, elfovia, gnómovia, salamandri atď., nie sú stvorení, ale zo stvorenia iba vyvinutí. Vyvinuli sa teda z bytostnej časti z nevedomých bytostných semienok na vedomých bytostných, pričom pri tomto uvedomovaní dostávajú aj ľudské tvary. Prebieha to vždy rovnomerne s uvedomovaním. Tu v bytostnom je také isté odstupňovanie ako vyššie v duchovnom. Prastvorení živlov v bytostnom, rovnako ako prastvorení v duchovnom, majú podľa druhu svojej činnosti buď mužskú, alebo ženskú formu. Odtiaľ v staroveku pochádzal pojem bohov a bohýň. To je to, na čo som už poukázal vo svojej prednáške „Bohovia — Olymp — Valhala“. —

Veľká jednotná črta sa tiahne celým stvorením a svetom!

Poslucháč a čitateľ mojich prednášok nech vnútorne stále pracuje, nech robí sondy a kladie mosty od jednej prednášky k druhej, ako aj von do veľkého i malého svetového diania! Až potom môže pochopiť Posolstvo Grálu a zbadá, že časom sa spája do dokonalého celku, bez zanechávania medzier. Čitateľ bude v tomto dianí vždy znovu nachádzať tieto základné črty. Všetko si môže objasniť, všetko vyvodiť bez toho, že by sa musela zmeniť čo len jediná veta. Kto vidí medzery, tomu chýba plné porozumenie. Kto nespozná tú veľkú hĺbku, to mnohostranné, ten je povrchný a nikdy sa nepokúsil živo vniknúť do ducha tu prinesenej Pravdy.

Nech sa pridruží k oným masám, ktoré v samoľúbosti a v klamnej predstave, že už majú to najväčšie poznanie, idú širokou cestou. Klamná predstava o poznaní bráni takto strateným vidieť v inom vyjadrení tú živosť, ktorá ešte chýba ich zdanlivému poznaniu. Kamkoľvek hľadia a čokoľvek počujú, všade sa im do cesty stavia vlastné uspokojenie nad tým, čo podľa svojej domnienky pevne držia v rukách. Až keď potom prídu k onej hranici, ktorá neúprosne zavrhuje všetko nepravé a všetko zdanlivé, spoznajú pri otvorení svojej ruky, že v nej nie je nič, čo by im umožňovalo pokračovať v ceste, a tak nakoniec vstúpiť do ríše ducha. Potom však bude už príliš neskoro ísť po ceste naspäť a pozbierať ešte to, čo zavrhovali a na čo nedbali. Na to už nebude dosť času. Vstupná brána je zavretá. Posledná možnosť premeškaná. —

Pokým sa človek nestane takým, akým má byť, ale bude ešte zotrvávať na tom, čo si praje, nemôže hovoriť o pravom človečenstve. Musí vždy uvážiť, že vyšiel až zo stvorenia, nie však priamo z ruky Stvoriteľa.

Slovičkárstvo, veď je to v podstate jedno, len inak vyjadrené“, povedia vystatovační ľudia, zhnité a hluché plody tohto ľudstva, pretože budú vždy neschopní vycítiť ten veľký rozdiel, ktorý v tom spočíva. Jednoduchosť slov ich opäť mýli.

Len ten, kto je vnútorne živý, nebude ponad to prechádzať ľahkomyseľne, ale bude vyciťovať tie nezmerné vzdialenosti a ostré ohraničenia.

Keby som chcel už teraz ukázať všetky odstupňovania stvorenia, tak by nejeden dnes „vnútorne“ povýšený človek pri poznaní, že tieto slová skrývajú Pravdu, čoskoro ležal zúfalý na zemi. Skrúšený pochopením svojej ničotnosti a malosti. Tak často používaný výraz „pozemský červ“ nie je príliš neoprávnený pre „duchovne povznesených“, ktorí sa dnes ešte vystatujú múdrosťou a ktorí budú musieť byť čoskoro, veľmi skoro tými najnižšími v celom stvorení, ak dokonca nebudú patriť k zavrhnutým. —

Je teraz načase správne spoznať svet taký, aký je. Nie neprávom sa oddeľuje svetské od duchovného, aj v pozemskom živote. Tieto označenia isto vznikli zo správnej schopnosti tušenia niektorých ľudí; lebo zase ako v zrkadle ukazujú rozdiel aj v celom stvorení. Aj stvorenie môžeme rozdeliť na raj a svet, teda na duchovné a svetské. Ani v tomto prípade nie je duchovné vylúčené zo svetského, zato však svetské z duchovného áno.

Svet musíme nazývať hmotnosťou, ktorou pulzuje aj duchovné. Duchovné je duchovná ríša stvorenia, raj, z ktorého je vylúčené všetko hmotné. Máme teda raj a svet, duchovné a hmotné, prastvorenie a vývoj, nazývaný aj samočinnou napodobeninou.

Vlastným stvorením je iba raj, dnešná duchovná ríša. Všetko ostatné je len vyvinuté, teda už nie stvorené. A toto vyvinuté treba označiť výrazom svet. Svet je pominuteľný, vyvíja sa z vyžarovaní stvorenia, ktoré napodobňuje ako jeho obraz, poháňaný a udržiavaný duchovnými vyžarovaniami. Dozrieva, aby sa potom v prezretosti zase rozpadol. Duchovné s ním však nestarne, ale zostáva večne mladé, alebo, inak vyjadrené, večne rovnaké.

Len vo svete je možná vina a odpykanie! To so sebou donáša nedostatočnosť neskoršieho vývoja. Vina hocijakého druhu je v ríši ducha celkom nemožná.

Kto vážne čítal moje prednášky, tomu je toto úplne jasné. Vie, že nič zo všetkého duchovného, ktoré prúdi svetom, sa nemôže vrátiť do čisto duchovného, pokým na duchovnom lipne z putovania čo i len prášok iného druhu. I ten najmenší prášok znemožňuje prekročenie hranice do duchovného. Zadrží ho, aj keď duch prenikol až na prah. S týmto posledným práškom nemôže ísť ďalej, pretože tento prášok, v dôsledku inej nižšej podstaty, mu nedovolí vstúpiť, pokým na duchovnom ešte pevne lipne. Až vo chvíli, keď sa taký prášok uvoľní, keď odpadne, stane sa duch celkom voľným, čím nadobudne tú istú ľahkosť, aká sa nachádza v najspodnejšej vrstve duchovného, a tým je pre túto najnižšiu vrstvu duchovného zákonom, a duch nielenže môže, ale musí potom prejsť dovnútra cez prah, na ktorom ho zatiaľ ešte zdržiaval posledný prášok.

Tento dej môžeme pozorovať a opisovať z viacerých strán, nezáleží na tom, akými slovami sa obrazne podá, sám zostane presne ten istý. Môžem to vyzdobiť najfantastickejším rozprávaním, môžem kvôli lepšiemu porozumeniu použiť mnohé podobenstvá, no skutočnosť je vo svojej podstate prostá, celkom jednoduchá a vyvolaná účinkami troch zákonov, o ktorých som sa už často zmieňoval.

Právom sa môže nakoniec tiež povedať, že v raji, teda v čisto duchovnom, nikdy nemôže dôjsť k hriechu, nemôže byť dotknutý nijakou vinou, pretože ho stvoril sám Duch Svätý. Podľa toho iba stvorené je plnohodnotné, zatiaľ čo potom neskôr v tom, čo sa z neho ďalej vyvinulo ako napodobenina božského stvorenia, ktorá zostáva ľudskému duchu úplne prenechaná ako pôsobisko na jeho vzdelávanie a zosilnenie, môže vzniknúť nesprávnym chcením týchto lenivých ľudských duchov vina, ktorá musí byť odpykaním zase vymazaná, skôr než je duchovné schopné návratu. Keď zo stvorenia, teda z raja, vychádzajú duchovné semienka, vypudzované samovoľným nutkaním, aby putovali druhým svetom, tak sa môže, samozrejme, obrazne povedať, že deti opúšťajú domov, aby sa učili, a potom úplne zrelé prichádzajú naspäť. Toto vyjadrenie má svoje oprávnenie, ak sa chápe obrazne. Všetko však stále musí zostať obrazné, nesmie sa to pretvárať na osobné, ako sa to stáva všade. Keďže ľudský duch uvaľuje na seba vinu až vo svete, pretože niečo také nie je v duchovnom možné, tak sa nemôže, samozrejme, ani vrátiť domov do duchovnej ríše skôr, kým sa nezbaví tejto viny, ktorá ho zaťažuje. Mohol by som na to použiť tisícoraké obrazy a všetky by v sebe mohli mať len jeden základný zmysel, ktorý som už často uvádzal pri účinku troch jednoduchých základných zákonov.

Nejednému človeku to znie tak cudzo, keď dej opisujem vecne, pretože to obrazné lichotí jeho domýšľavosti a samoľúbosti. Chce byť radšej vo svojom svete snov; lebo tam sa to počúva oveľa krajšie, pripadá si tam oveľa dôležitejší, než v skutočnosti je. Pritom sa napokon dopúšťa chyby, že v tom nechce vidieť to vecné, vystupňuje to do niečoho fantastického, stráca tým cestu a svoju oporu, a je udivený, možno dokonca rozhorčený, keď mu teraz vo všetkej jednoduchosti a triezvo ukážem, ako vyzerá stvorenie a akú v ňom vlastne hrá rolu. Je to pre neho taký prechod ako u malého dieťaťa, ktoré v nežnom náručí matky alebo starej mamy mohlo so žiariacimi očkami a s tváričkou planúcou od nadšenia šťastne načúvať rozprávkam, aby potom konečne uvidelo svet a ľudí v skutočnosti. Celkom inak, ako to znie v pekných rozprávkach, a predsa pri bystrejšom spätnom pozorovaní týchto rozprávok v podstate takisto. Ten okamih je trpký, ale potrebný, inak by totiž dieťa nemohlo napredovať a zahynulo by pri veľkom utrpení ako „odcudzené svetu“.

Ani tu to nie je iné. Kto chce ísť ďalej nahor, ten musí stvorenie konečne spoznať v celej jeho skutočnosti. Musí pevne stáť na nohách, nesmie sa už vznášať v citoch, aké sa hodia azda pre nezodpovedné dieťa, ale nie pre zrelého človeka, ktorého sila chcenia preniká do stvorenia povzbudivo alebo rušivo, a tým ho buď povznáša, alebo ničí.

Dievčatá, ktoré čítajú romány, ktoré nepravdivým zobrazovaním len zahaľujú skutočný život, budú následkom prebudenej blúznivosti veľmi rýchlo zakúšať v živote trpké sklamania, veľmi často bývajú dokonca zlomené na celé svoje pozemské bytie, ako ľahká korisť bezohľadnej falošnosti, ku ktorej sa blížili s dôverou. Inak to nie je ani počas vývoja ľudských duchov vo stvorení.

Preto preč so všetkým obrazným, ktorému sa človek nikdy nenaučil rozumieť, pretože bol príliš pohodlný na vážnosť pravého výkladu. Je načase, aby spadli závoje a aby jasne videl, odkiaľ prišiel, aké povinnosti mu ukladá jeho úloha, a taktiež kam má zase ísť. Na to potrebuje cestu! A túto cestu má jasne vyznačenú v mojom Posolstve Grálu za predpokladu, že ju chce vidieť. Slovo Posolstva Grálu je živé, takže dovoľuje prebohato nachádzať len takým ľuďom, ktorí majú v duši skutočne úprimnú túžbu! Všetkých ostatných samočinne odpudzuje.

Namysleným a len povrchne hľadajúcim zostane Posolstvo knihou so siedmimi pečaťami!

Len ten, kto sa ochotne otvorí, bude prijímať. Ak k čítaniu pristupuje od začiatku s priamou, nefalšovanou mysľou, tak mu všetko, čo hľadá, rozkvitne v nádhernom splnení! No tých, ktorí nie sú celkom čistého srdca, toto Slovo odpudí, alebo sa uzavrie pred falošnými pohľadmi. Takí nenájdu nič! Tak bude každému rozsúdené celkom podľa toho, ako sa postaví k tomuto Slovu. —

Minul čas snívania. Slovo prináša súd. Samočinne rozdeľuje ľudských duchov podľa rozličnosti ich chápania. Toto dianie je opäť také jednoduché a prirodzené, že pre väčšinu ľudí bude až príliš jednoduché, takže v ňom opäť nespoznajú veľký a mocný súd, ktorý sa tým začína.

Súd spočíva v dňoch tohto prvého rozdelenia všetkých ľudských duchov, ktoré u každého jednotlivca vykoná spôsob terajšieho prijatia nového Božieho Slova! Súd nespočíva až v neskorších následkoch, ktoré sa pripoja k rozdeleniu tým, že každý musí potom skončiť tú cestu, pre ktorú sa rozhodol, a na nej nájde svoju odmenu alebo trest.

Ale aby sa všetci ľudia vopred ešte raz vyburcovali a dostali príležitosť na vážne premýšľanie, pri ktorom niekto azda predsa ešte siahne po onom záchrannom lane, ktoré jediné vedie von z týchto nížin, nastanú diania takého ťažkého rázu, ako sa o nich tvrdohlavému ľudstvu ani nesníva, že by boli tak blízko. Ako ľahko by sa bolo dalo všeličomu z toho ešte vyhnúť! Ale teraz je už príliš neskoro. Kiež by toto zdrvujúce dianie bolo mnohým ešte pre spásu, len čo pritom potom konečne spoznajú ničotnosť falošných prorokov a aj vodcov, na ktorých sa teraz tak veľmi spoliehajú; lebo očakávanú dobu víťazne prečká len Pravda, a zakrátko umožní spoznať Bohom určeného vodcu, ktorý jediný dostal silu pomôcť v duchovnej a aj pozemskej biede, plnej zúfalstva! —