8. Človek vo stvorení

Človek v skutočnosti nemá žiť doteraz zaužívaným spôsobom, ale má byť viacej citovým človekom. Tým by vytvoril spojovací článok, potrebný na ďalší rozvoj celého stvorenia.

Pretože v človeku sa spája jemnohmotné onoho sveta s hrubohmotným tohto sveta, dokáže oboje spoznať a oboje súčasne prežívať. Okrem toho má ešte k dispozícii nástroj, ktorý ho stavia na vrchol celého hrubohmotného stvorenia: rozum. Týmto nástrojom je schopný usmerňovať, teda viesť.

Rozum je v pozemskom to najvyššie a má byť kormidlom počas života na zemi, zatiaľ čo hnacou silou je cit, ktorý pochádza z duchovného sveta. Pôdou pre rozum je teda telo, pôdou pre cit je však duch.

Rozum je viazaný na priestor a čas, ako všetko pozemské, a podľa toho je len produktom mozgu, ktorý patrí k hrubohmotnému telu. Rozum sa nikdy nebude môcť uplatniť mimo priestoru a času napriek tomu, že sám je jemnohmotnejší ako telo, ale predsa ešte príliš hutný a ťažký, aby sa povzniesol nad priestor a čas. Je teda úplne pripútaný k zemi.

Lenže cit (nie pocit) je nezávislý od priestoru a času, keďže pochádza z duchovného.

Takto vyzbrojený, mohol byť človek vnútorne spojený s jemnohmotným, ba mohol dokonca vyciťovať samo čisto duchovné, a predsa žiť a pôsobiť uprostred všetkého pozemského, hrubohmotného. Iba sám človek je takto vybavený.

On sám mal a mohol poskytnúť zdravé a svieže spojenie ako spojovací most medzi jemnohmotnými a svetlými výšinami! Prostredníctvom neho samého, následkom jeho osobitosti, mohol pulzovať čistý život z prameňa Svetla nadol do najhlbšej hrubohmotnosti a odtiaľ opäť nahor v najnádhernejšom harmonickom zvratnom pôsobení! Človek stojí medzi oboma svetmi ako spojivo, takže prostredníctvom neho sú skuté do jedného sveta.

On však túto úlohu nesplnil. Oddelil tieto dva svety namiesto toho, aby ich udržiaval pevne spojené. A to bol teda pád do hriechu! —

Človek bol na základe práve vysvetlenej osobitosti istým spôsobom skutočne predurčený za pána hrubohmotného sveta, pretože hrubohmotný svet je závislý od jeho sprostredkovania natoľko, že podľa jeho správania bol nútený buď spolutrpieť, alebo ním mohol byť povznášaný, a to podľa toho, či prúdy zo Svetla a žriedla života mohli pretekať ľudstvom čisté, alebo nie.

Človek však prerušil tok tohto striedavého prúdenia, potrebný pre svet jemnohmotný i hrubohmotný. Ako dobrý krvný obeh udržiava telo svieže a zdravé, tak je to aj so striedavým prúdením vo stvorení. Jeho zahatanie musí spôsobiť zmätky a choroby, ktoré napokon vyústia do katastrof.

K tomuto smutnému zlyhaniu človeka mohlo dôjsť preto, že rozum, ktorý pochádza iba z hrubohmotného, nepoužíval len ako nástroj, ale úplne sa mu podriadil a jeho povýšil na vládcu nad všetkým. Urobil tak zo seba otroka svojho nástroja a stal sa len človekom rozumovým, ktorý má vo zvyku sám seba pyšne nazývať materialistom!

Tým, že človek sa už celkom podriadil rozumu, sám sa pripútal na všetko hrubohmotné. Ako rozum nemôže pochopiť nič z toho, čo je nad priestorom a časom, tak to, samozrejme, nedokáže chápať ani ten, kto sa mu úplne podriadil. Jeho horizont, teda schopnosť chápania, sa zúžil úmerne s ohraničenými schopnosťami rozumu. Tým sa prerušilo spojenie s jemnohmotnosťou a budoval sa múr, ktorý bol stále hutnejší a hutnejší. Keďže zdroj života, Prasvetlo, Boh, je vysoko povznesený nad priestor a čas a stojí ešte vysoko nad jemnohmotným, musí byť, samozrejme, akýkoľvek kontakt prostredníctvom rozumového spojenia odrezaný. Z tohto dôvodu nie je pre materialistu vôbec možné spoznať Boha.

Jedenie zo stromu poznania nebolo ničím iným než pestovaním rozumu. S tým spojené odlúčenie od jemnohmotného zapríčinilo aj uzavretie raja ako prirodzený následok. Ľudia sa sami vylúčili tým, že rozumom sa celkom priklonili k hrubohmotnému, teda sa ponížili a dobrovoľne alebo samovoľne sa spútali otroctvom.

Kam to však viedlo? Čisto materialistické, teda k zemi pripútané nízke myšlienky rozumu so všetkými ich sprievodnými javmi, ako dychtivosť po zárobku a po zisku, lož, lúpež a útlak atď., museli vyvolať neúprosné zvratné pôsobenie rovnakého druhu, ktoré sa najskôr prejavilo duchovne a potom z toho prešlo aj do hrubohmotného, všetko podľa toho formovalo, poháňalo ľudí, až sa nakoniec nad všetkým rozpúta... zničenie!

Chápete teraz, že udalosti posledných rokov museli prísť? Že to pôjde ešte ďalej až do zničenia? Svetový súd, ktorému sa podľa jestvujúcich karmických zákonov nedá vyhnúť. Je to ako pri blížiacej sa búrke, ktorá musí prepuknúť a nakoniec priniesť skazu. Súčasne však aj očistu!

Človek sa nezachoval ako potrebný spojovací článok medzi jemnohmotnou a hrubohmotnou časťou stvorenia, neprepúšťal stále cez seba osviežujúce, oživujúce a podporujúce potrebné striedavé prúdenia, ale rozdelil stvorenie na dva svety tým, že sa vymkol spojeniu a celkom sa pripútal na hrubohmotné. Tým museli obidve časti sveta postupne ochorieť; tá časť, ktorej sa prúdu Svetla nedostávalo vôbec, alebo sa jej ho dostávalo len slabo prostredníctvom niekoľkých ľudí, ktorí spojenie ešte udržiavali, ochorela, samozrejme, oveľa viac. Je to hrubohmotná časť, ktorá sa preto ženie do hroznej krízy a v krátkom čase ňou bude lomcovať strašná zimnica, až všetko choré v nej zahynie a pomocou nového silného prílevu z Prazdroja bude môcť konečne ozdravieť.

Kto však bude pritom zničený?

Odpoveď na to spočíva v samom prirodzenom deji: Každá precítená myšlienka ihneď nadobúda pomocou v nej žijúcej tvorivej sily jemnohmotnú formu, zodpovedajúcu obsahu myšlienky, pričom so svojím tvorcom zostáva stále spojená akoby šnúrou, ale vplyvom príťažlivej sily rovnorodosti je od neho odtiahnutá a vtiahnutá do všetkého jemnohmotného a unášaná vesmírom týmito trvalo pulzujúcimi prúdmi, ktoré, ako všetko vo stvorení, sa pohybujú elipsovito. Tak príde čas, keď myšlienky, ktoré sa v jemnohmotnosti stali živými a skutočnými, dopadnú spolu s týmto cestou pritiahnutým rovnakým druhom späť na svoj pôvod a východisko, keďže napriek svojmu putovaniu s ním zostávajú v spojení, aby sa tam teraz vybili, rozuzlili.

Zničenie teda zasiahne pri očakávanom poslednom uzatvárajúcom následku v prvom rade tých, ktorí boli svojím myslením a cítením pôvodcami a trvalými živiteľmi, teda materialistov. Že táto škodlivá naspäť dopadajúca moc pôsobí ešte vo väčšom okruhu a postihne ešte aj približne rovnorodých ľudí, je nevyhnutné.

Potom však ľudia splnia to, čo vo stvorení majú splniť. Stanú sa spojovacím článkom, svojou schopnosťou budú čerpať z duchovného, teda dajú sa viesť svojím očisteným citom, a ten budú prenášať do hrubohmotného, teda pozemského, pričom rozum a nazbierané skúsenosti budú používať len ako nástroje na to, aby, počítajúc so všetkým pozemským, presadzovali tieto čisté city do hrubohmotného života, čím bude celé hrubohmotné stvorenie trvalo podporované, očisťované a povznášané. Za takých okolností bude môcť aj vo zvratnom pôsobení prúdiť z hrubohmotnosti naspäť do jemnohmotnosti niečo zdravšie, a tak vznikne nový, jednotný a harmonický svet. Ľudia sa však správnym plnením svojej činnosti stanú vytúženými dokonalými a ušľachtilými ľuďmi; lebo aj oni získajú zásluhou správneho stanoviska vo veľkom diele stvorenia celkom iné sily než doteraz, ktoré im umožnia trvalo cítiť spokojnosť a blaženosť.