7. Stvorenie človeka
Boh stvoril človeka podľa svojho verného obrazu a vdýchol mu svoj dych!“ To sú dva deje: stvorenie a oživenie!
Obidve udalosti boli, ako všetko, prísne podrobené jestvujúcim božským zákonom. Nič nemôže vybočiť z ich rámca. Ani jeden čin božskej vôle nebude v rozpore s týmito neochvejnými zákonmi, nesúcimi v sebe samu božskú vôľu. Aj každé zjavenie a zasľúbenie sa uskutočňuje so zreteľom na tieto zákony a musí sa v nich splniť, nie inak!
Tak aj vznik človeka na zemi, ktorý bol v obrovskom stvorení pokrokom, prechodom hrubohmotného do celkom nového, vyššieho štádia.
Hovoriť o vzniku človeka predpokladá znalosti o jemnohmotnom svete; lebo človek z mäsa a krvi je vsunutý ako podporujúci spojovací článok medzi jemnohmotnú a hrubohmotnú časť stvorenia, zatiaľ čo jeho koreň zostáva v čisto duchovnom.
Boh stvoril človeka podľa svojho verného obrazu!“ Toto tvorenie alebo stvorenie človeka bolo dlhou reťazou vývoja, ktorý sa odohral prísne podľa zákonov, votkaných do stvorenia samým Bohom. Najvyšším ustanovené, pracujú tieto zákony nezmeniteľne a neúchylne na plnení jeho vôle, samočinne ako jeho časť v ústrety zavŕšeniu.
Tak to bolo aj pri stvorení človeka ako koruny celého diela, v ktorom sa mali spájať všetky druhy, ktoré sa nachádzajú vo stvorení. Preto sa v hrubohmotnom svete, v pozemsky viditeľnej matérii, sformovala postupne v trvalom vývoji nádoba, do ktorej sa mohla inkarnovať iskra z čisto duchovného, ktorá bola nesmrteľná. Neprestajným usilovným formovaním vzniklo časom najvyššie vyvinuté zviera, ktoré už premyslene používalo rozličné pomôcky na udržanie života a na obranu. Aj dnes môžeme pozorovať nižšie druhy zvierat, ktoré používajú rozličné pomôcky na dosiahnutie a udržanie svojich životných potrieb a ktoré pri obrane prejavujú často až zarážajúcu ľstivosť.
Spomínané najvyššie vyvinuté zvieratá, ktoré zanikli v prevratných dobách zeme, sa dnes označujú menom „praľudia“. Nazývať ich však predkami človeka je veľkým omylom! Tým istým právom by sme mohli považovať kravy za akési „čiastočné matky“ ľudstva, keďže väčšina detí potrebuje v prvých mesiacoch svojho života kravské mlieko priamo na výstavbu svojho tela, teda s ich pomocou sú deti schopné žiť a rásť. Viac spoločné so skutočným človekom nemá ani ušľachtilé a mysliace zviera „pračlovek“; lebo hrubohmotné telo človeka nie je nič iné než nevyhnutná pomôcka, ktorú potrebuje, aby mohol v hrubohmotnom pozemskom všestranne pôsobiť a prejavovať sa navonok.
Tvrdením, že človek pochádza z opice, sa doslova „vylieva s kúpeľom i dieťa“! Je to teda veľmi prehnané. Čiastkové dianie sa povyšuje na jedinú zvrchovanú skutočnosť. Ale to hlavné pritom chýba!
Zodpovedalo by to skutočnosti, keby ľudské telo bolo skutočne „človekom“. Takto je však hrubohmotné telo len jeho oblečením, ktoré odkladá, len čo sa vráti do jemnohmotnosti.
Ako teda vznikol prvý človek?
Keď vývoj v hrubohmotnom svete dosiahol vrcholný bod v najdokonalejšom zvierati, musela nastať zmena pre ďalší vývoj, ak nemalo dôjsť k zastaveniu, ktoré je spojené s nebezpečenstvami úpadku. A táto zmena sa predvídala a nadišla: Vychádzajúc ako duchovná iskra, putujúc jemnohmotným svetom, pritom všetko oživujúc a povznášajúc, stál na jeho hranici vo chvíli, keď hrubohmotná pozemská nádoba dosiahla vo svojom vývoji vrcholný bod, jemnohmotne-duchovný človek, práve pripravený spojiť sa s hrubohmotným, aby ho podporoval a povznášal.
Zatiaľ čo teda v hrubohmotnosti sa vytvorila zrelá nádoba, v jemnohmotnosti sa duša vyvinula natoľko, že mala dosť sily uchovať si aj pri vstupe do hrubohmotnej nádoby svoju samostatnosť.
Spojenie oboch týchto častí znamenalo teraz vrúcnejšie zjednotenie hrubohmotného sveta s jemnohmotným svetom až hore do duchovného.
Až tento dej bol zrodením človeka!
Samo plodenie je u ľudí ešte aj dnes čisto zvierací akt. Ušľachtilé alebo nízke city nemajú pritom so samým aktom nič spoločné, ale majú duchovné následky, ktorých účinky sa veľmi významne prejavia v bezpodmienečnom priťahovaní rovnorodého.
Čisto živočíšneho druhu je aj vývoj telíčka až do polovice ťarchavosti. Čisto živočíšny nie je vlastne správny výraz, ale chcem ho označovať za čisto hrubohmotný.
Až uprostred ťarchavosti, pri určitej zrelosti vyvíjajúceho sa tela, sa do neho na zrodenie inkarnuje predurčený duch, ktorý sa až dovtedy hodne zdržiaval v blízkosti nastávajúcej matky. Vstúpenie ducha vyvoláva prvé záchvevy vyvíjajúceho sa hrubohmotného tela, teda prvé pohyby dieťaťa. Pritom vzniká i zvláštny oblažujúci pocit ťarchavej ženy, do ktorej od tohto okamihu vstupujú celkom iné city: uvedomovanie si blízkosti druhého ducha v sebe, jeho vyciťovanie. A podľa druhu nového druhého ducha v nej sa budú meniť aj jej vlastné city.
Taký je dej pri každom narodení človeka. Ale teraz sa vráťme k prvému zrodeniu človeka.
Nadišlo teda významné obdobie vo vývoji stvorenia: Na jednej strane stálo v hrubohmotnom svete najvyššie vyvinuté zviera, ktoré malo svoje hrubohmotné telo poskytnúť ako nádobu pre prichádzajúceho človeka, na druhej strane stála v jemnohmotnom svete vyvinutá ľudská duša, ktorá túžobne očakávala spojenie s hrubohmotnou nádobou, aby preduchovnením dala všetkému hrubohmotnému ďalší rozmach.
Keď teraz nastalo plodenie najušľachtilejšieho páru týchto najvyššie vyvinutých zvierat, neinkarnovala sa v hodine inkarnácie, tak ako dosiaľ, zvieracia duša, ale miesto nej sa vtelila na to pripravená ľudská duša, ktorá v sebe prechovávala nesmrteľnú duchovnú iskru. Jemnohmotné ľudské duše s prevažne pozitívne vyvinutými schopnosťami sa inkarnovali v súlade s rovnorodosťou do mužských zvieracích tiel a duše s prevažne negatívnymi, nežnejšími schopnosťami do druhovo im bližších ženských tiel.5
Týmto dejom nie je možné podoprieť tvrdenie, že človek, ktorý má svoj skutočný pôvod v duchovnom, pochádza zo zvieraťa, „pračloveka“, ktoré mohlo človeku poskytnúť iba prechodnú hrubohmotnú nádobu. Dnes by ani najväčšiemu materialistovi nenapadlo považovať sa za priameho príbuzného zvieraťa, hoci predsa aj teraz, tak ako kedysi, je tu po telesnej stránke blízka príbuznosť, teda hrubohmotná rovnorodosť, no skutočne „živý“ človek, teda to vlastné duchovné „ja“ človeka, nie je so zvieraťom vôbec rovnorodý alebo od neho odvodený.
Po narodení prvého pozemského človeka bol teraz tento človek v skutočnosti osamotený, bez rodičov, keďže zvieratá, napriek ich vysokému vývoju, nemohol považovať za rodičov a nedokázal sa s nimi spolčovať.
Ani to nepotreboval; bol totiž úplne citovým človekom a vo svojej podstate žil súčasne v jemnohmotnom svete, ktorý mu poskytoval hodnoty, ktoré nahrádzali všetko ostatné.
Odštiepenie ženy z prvého človeka bolo jemnohmotne-duchovné. Nestalo sa to hrubohmotne-pozemsky, keďže biblické označenia a názvy v starých náboženských spisoch sa vzťahujú prevažne len na duchovné a jemnohmotné udalosti. Človek vo svojej podstate bol sám a pri svojom raste používal na svoje prežitie väčšinou drsnejšie, hrubšie city, čím sa tie jemnejšie zatláčali čoraz viacej nabok a izolovali, až sa úplne odštiepili ako nežnejšia časť duchovného človeka.
Táto druhá časť, aby nezostala nečinná v hrubohmotnom, kde bola bezpodmienečne potrebná predovšetkým na jeho povznesenie, sa inkarnovala do druhej nádoby, ktorá jemnosťou zodpovedala ženskému pohlaviu, zatiaľ čo drsnejšie city ostali hrubohmotne silnejšiemu mužovi. Presne podľa zákonov jemnohmotného sveta, v ktorom sa všetko ihneď formuje; jemné a slabé dostáva ženské formy, prísne a silné mužské formy.
Žena, vďaka svojim cennejším duchovným vlastnostiam, mala a už mohla byť v skutočnosti dokonalejšia ako muž, keby sa len bola snažila zverené city stále viac harmonicky zjasňovať, čím by sa bola stala mocou, ktorá by musela pôsobiť prevratne a vysoko povzbudzujúco v celom hrubohmotnom stvorení. Ale, žiaľ, zlyhala v prvom rade práve ona, keďže sa stala hračkou pridelených jej mocných citových síl, ktoré navyše ešte skalila a pošpinila pocitmi a fantáziou.
Aký hlboký zmysel spočíva v biblickom príbehu o ochutnávaní zo stromu poznania! Ako žena, podnecovaná hadom, podala mužovi jablko. Tento dej nemohol byť v hmotnosti vyjadrený lepším obrazom.
Ženino podanie jablka znamenalo uvedomenie si svojich pôvabov v porovnaní s mužom a ich úmyselné využitie. Mužovo prijatie a jedenie však znamenalo jeho pristúpenie na to pri prebúdzajúcej sa potrebe upútať ženinu pozornosť len na seba tým, že hromadením pokladov a prisvojovaním si všelijakých hodnôt sa začal robiť žiaducim.
Tak sa začalo veľké pestovanie rozumu s jeho sprievodnými javmi, ako sú ziskuchtivosť, lož, utláčanie, ktorému sa ľudia napokon celkom podriadili, a tým sa dobrovoľne stali otrokmi svojho nástroja. Lenže rozumom, ako vládcom, sa v dôsledku jeho podstaty nevyhnutne pevne pripútali na priestor a čas a stratili tým schopnosť chápať alebo prežívať niečo, čo je povznesené nad priestor a čas, ako všetko duchovne-jemnohmotné. To bolo úplné odlúčenie od skutočného raja a od jemnohmotného sveta, ktoré si sami zavinili; lebo potom bolo neodvratné, že ničomu jemnohmotnému, ktoré nepozná ani pojem priestoru, ani pojem času, nemohli viacej „rozumieť“ svojím úzko ohraničeným horizontom vlastnej schopnosti chápania, ktorý rozumom pevne pripútali na priestor a čas. Tak sa pre rozumových ľudí stali zážitky a videnia citových ľudí, ako aj nepochopené tradičné podania, iba „rozprávkami“. Počtom stále pribúdajúci materialisti, teda ľudia, ktorí sú schopní uznávať už len hrubú matériu, viazanú na priestor a čas, si nakoniec robili posmešky a smiali sa z idealistov, ktorých cesta k jemnohmotnému svetu nebola ešte celkom uzavretá v dôsledku ich oveľa rozsiahlejšieho a bohatšieho vnútorného života, označovali ich za rojkov, ak nie za bláznov alebo dokonca za luhárov.
No dnes konečne stojíme blízko hodiny, keď vo stvorení nadíde najbližšie veľké obdobie, ktoré zaznamená nezadržateľný rozmach a prinesie to, čo malo so vznikom človeka priniesť už predchádzajúce obdobie: narodenie dokonalého preduchovneného človeka!
Človeka, ktorý bude podporovať a zošľachťovať celé hrubohmotné stvorenie, čo je vlastným účelom ľudí na zemi. Potom už nebude miesta pre prízemného, na priestor a čas pripútaného materialistu. Bude vo všetkých krajinách cudzincom bez domova. Uschne a zanikne ako plevy, ktoré sú oddelené od pšenice. Dajte si pozor, aby sa pri tomto triedení neukázalo, že ste príliš ľahkí!