68. Druhy jasnovidectva

Dlho som váhal s odpoveďou na rozličné otázky o jasnovidectve, pretože každý človek, ktorý správne čítal moje Posolstvo Grálu, musí byť o tom dokonale poučený. Prirodzene, za predpokladu, že Posolstvo nečítal ako lektúru na skrátenie času alebo s predsudkami, ale že sa doň vážne zahĺbil a každú vetu považoval za dôležitú, pričom k jej vlastnému hlbokému zmyslu, ako aj k jej bezpodmienečnej príslušnosti k celému Posolstvu sa už musí sám snažiť dopracovať; lebo tak sa to zamýšľalo od začiatku.

Duch musí byť pritom čulý. Povrchní ľudia sa tým majú samočinne vylúčiť.

Opakoval som viackrát, že istý druh môže byť spoznaný vždy len rovnakým druhom. Týmito druhmi sú, prirodzene, mienené druhy stvorenia.

Pozorované zdola nahor je to druh hrubohmotného, druh jemnohmotného, druh bytostného a ako najvyšší druh duchovného. Každý z týchto druhov sa opäť rozpadá na veľa stupňov, takže ľahko vzniká nebezpečenstvo zamenenia stupňov jemnej hrubohmotnosti už so stupňami hrubej jemnohmotnosti. Medzi nimi sú celkom nenápadné prechody, ktoré v pôsobení a dianí nie sú azda pevne spojené, ale iba do seba zasahujú.

Na každom tomto stupni sa život prejavuje inak. Človek má teraz z každého druhu stvorenia, ktorý sa nachádza pod duchovným, jeden obal. Samo jadro je duchovné. Každý obal sa rovná jednému telu. Človek je teda duchovné jadro, ktoré pri vývoji na sebauvedomené prijíma ľudskú formu, ktorá sa pri vzostupnom vývoji v ústrety Svetlu stále viac idealizuje až do najdokonalejšej krásy, no pri zostupnom vývoji sa stále viac mení na svoj protiklad, až na najgrotesknejšie znetvoreniny. Aby sa pritom predišlo omylu, chcem zvlášť poznamenať, že hrubohmotný obal alebo telo tento vývoj nepodstupuje. Má len málo času na spolupôsobenie a na hrubohmotnej pozemskej pláni môže byť podrobené len celkom nepatrným variáciám.

Človek na zemi, teda v hrubohmotnosti, nesie obaly všetkých druhov stvorenia súčasne. Každý obal, teda každé telo týchto rozličných druhov, má aj svoje celkom samostatné zmyslové orgány. Hrubohmotné orgány môžu byť napríklad činné len v rovnakom druhu, teda v hrubohmotnom druhu. Ich jemnejší vývin umožňuje v najpriaznivejšom prípade nazrieť až do určitého stupňa jemnejšej hrubohmotnosti.

Túto jemnejšiu hrubohmotnosť nazývajú ľudia, ktorí sa tým zaoberajú, „astrálnou“, pojmom, ktorý skutočne správne nepoznajú ani tí, ktorí toto označenie ustanovili, no ešte menej tí, ktorí ho po nich opakujú. Používam toto pomenovanie pojmu preto, že je už známe. Pravdaže, toto označenie, ako je to pri okultnom bádaní bežné, sa považuje iba za druh súhrnného pojmu pre všetko to, o čom sa síce ako o jestvujúcom vie a niečo tuší, ale čo predsa ešte nie je možné správne pochopiť, o to menej zdôvodniť. Celá tá doterajšia vedychtivosť okultistov nie je nič iné než veľké bludisko nevedomostí, ktoré sami vytvorili, a hromada namysleností rozumového myslenia, ktoré na tieto veci nestačí. Napriek tomu chcem zotrvať pri často používanom označení „astrálny“. Čo však ľudia vidia a mienia pod pojmom „astrálny“, nepatrí ešte ani k jemnohmotnosti, ale iba k jemnej hrubohmotnosti.

Ľudskou domýšľavosťou naplnení bádatelia sa v týchto oblastiach nedostali ešte ani z hrubohmotnosti, ale zotrvávajú v najnižšom druhu neskoršieho stvorenia, a preto robia toľko hluku čo „najzvučnejšími“ cudzími slovami! Pritom nevidia ani jemnohmotným okom, ale iba prechodným vyciťovaním hrubohmotného oka smerom k jemnohmotnému. Mohlo by sa to nazvať prechodným zrením alebo polozrením.

Ak človek pri pozemskej smrti odkladá hrubohmotné telo, tak tým odkladá, prirodzene, aj hrubohmotné zmyslové orgány, pretože tie patria len k tomuto obalu. Pozemské úmrtie človeka nie je teda nič iné než zhodenie najvrchnejšieho obalu alebo šupky, ktorá mu umožňovala videnie a pôsobenie v hrubohmotnosti. Ihneď po tomto odložení sa nachádza v takzvanom druhom svete alebo, lepšie povedané, v úrovniach jemnohmotnosti. Tu môže opäť pracovať len zmyslovými orgánmi jemnohmotného tela, ktoré mu teraz zostáva ako najvrchnejšia šupka. Pozerá sa teda očami jemnohmotného tela, počúva jeho ušami atď.

Je prirodzené, že ľudský duch sa pri vstupe do jemnohmotnosti musí naučiť správne a vhodne používať zmyslové orgány jemnohmotného obalu, ktoré sú tým zrazu prinútené byť činné, ako boli kedysi orgány hrubohmotného tela v hrubohmotnosti. V súlade s inorodou hmotnosťou, ktorá nie je taká ťažkopádna, prebieha aj zvládnutie správneho používania týchto orgánov rýchlejším a ľahším spôsobom. A tak je to s každým ďalším druhom.

Na uľahčenie tohto privykania v rozličných druhoch je pre medziúrovne dané prechodné zrenie alebo polozrenie. Hrubohmotné oko dokáže pri určitých napätiach v dôsledku mimoriadneho stavu tela pozerať ako v predtuche do spojovacej úrovne medzi hrubohmotnosťou a jemnohmotnosťou, zatiaľ čo jemnohmotné oko môže v začiatočnom štádiu svojej činnosti dosiahnuť v polozrení pohľadom naspäť taktiež rovnakú úroveň, kde jemná hrubohmotnosť podáva ruku hrubej jemnohmotnosti. Toto polozrenie dáva ľudskému duchu počas jeho prechodu určitú oporu, takže sa nikdy nemusí cítiť celkom stratený. Tak je to na každej hranici dvoch rozličných druhov. Aby dva rozličné druhy hmotnosti mohli držať pohromade a nevytvárali azda priepasť, pretože pomiešať sa nemôžu nikdy, o to sa starajú bytostné vlny síl, ktoré svojou magnetickou príťažlivou schopnosťou pôsobia udržiavajúco a viažuco.

Ak človek po prechode rozličnými oblasťami jemnohmotnosti odloží aj jemnohmotné telo, vstúpi do bytostného. Potom mu ako najvrchnejší obal zostáva bytostné telo, ktorého očami sa teraz musí pozerať a jeho ušami počúvať, až kým nebude môcť odložiť aj bytostné obaly a vojsť do ríše ducha. Až tu je sám sebou, nezahalený, a musí hľadieť, počúvať, hovoriť atď. svojimi duchovnými orgánmi.

O týchto mojich údajoch musia čitatelia dôkladne premýšľať, aby si o nich mohli urobiť správny obraz. Materializácie pozemsky zosnulých nie sú ničím iným než dejmi, pri ktorých sa pozemskí zosnulí, ktorí majú jemnohmotné telo, zahaľujú za použitia média ešte obalom jemnej hrubohmotnosti. To by smela byť azda jediná výnimka, keď sú dnešní pozemskí ľudia schopní svojimi hrubohmotnými očami raz jasne vidieť jemnú hrubohmotnosť a chápať ju aj svojimi ostatnými hrubohmotnými zmyslami. Môžu, pretože navzdory všetkej jemnosti ide ešte vždy o rovnaký druh ich zmyslových orgánov, teda ešte o hrubohmotnosť.

Človek musí teda pamätať na to, že hrubohmotnosť môže byť „pochopená“ len hrubohmotnosťou, jemnohmotnosť len jemnohmotnosťou, bytostné len bytostným a duchovné len duchovným. V tom niet nijakého pomiešania.

Ale je tu ešte jedna vec: Pozemský človek sa môže tu a tam pozerať hrubohmotným okom a počas svojho pozemského bytia otvoriť už aj svoje jemnohmotné oko, aspoň občas. To znamená, že nie vari súčasne, ale za sebou. Keď hľadí jemnohmotným okom, zostáva hrubohmotné oko buď úplne, alebo čiastočne vylúčené, a naopak. Nikdy nebude schopný hrubohmotným okom správne vidieť jemnohmotné, práve tak ako jemnohmotným okom hrubohmotné. To je nemožné. Opačné tvrdenia by spočívali len na omyloch, ktoré pramenia z neznalosti zákonov stvorenia. Sú to klamy, ktorým podliehajú takíto ľudia, keď tvrdia, že hrubohmotným okom je možné spoznávať jemnohmotné alebo jemnohmotným okom duchovné.

Kto toto všetko správne uváži a snaží sa jasne si to predstaviť, ten spozná, aký neopísateľný zmätok musí v súčasnosti vládnuť v posudzovaní jasnovidectva, že je priam nemožné dostať o tom spoľahlivé údaje, kým o týchto veciach nebudú známe príslušné zákony, čo však nemôže nastať inšpiráciami alebo prejavmi v špiritistických krúžkoch, keďže títo inšpirujúci, ako aj prejavujúci sa záhrobní duchovia sami nemajú nijaký prehľad, ale každý z nich sa musí pohybovať vždy v takých hraniciach, do ktorých patrí podľa svojho súčasného stavu zrelosti.

Skutočný poriadok do vysvetlení nádherného tkaniva neskoršieho stvorenia môže byť zavedený len vtedy, keď sa všetko obsiahne poznaním. Inak je to nemožné. No ľudia, v dôsledku svojej známej chorobnej vedychtivosti, nikdy niečo také neuznajú, ale už vopred sa nepriateľsky stavajú proti každému poučeniu.

Radšej sa vo svojom biednom snažení nafúkane vystatujú ďalej, a práve preto nikdy nemôžu dosiahnuť ani jednotu, ani skutočný úspech. Keby aspoň raz prejavili takú veľkosť, aby, prekonajúc svoju domýšľavosť, bez predsudkov skutočne vážne prijali Posolstvo Grálu ako výklad sveta, keby pri jeho štúdiu vyradili snahu všetko chcieť sami vedieť, tak by sa im čoskoro otvorili výhľady, ktoré v logickom slede objasňujú všetko nepochopené dianie a vo veľkom rozmachu urovnávajú cesty k doteraz neznámemu.

Je však dobre známe, že práve tvrdohlavosť je iba jedno z najneklamnejších znamení skutočnej hlúposti a obmedzenosti. Všetci títo ľudia netušia, že práve tým si vtláčajú pečať svojej absolútnej neschopnosti, ktorá ich bude už v blízkom čase zahanbujúco a vylučujúco páliť, keďže potom sa to už nebude dať ani zakryť, ani poprieť.

Na posúdenie jasnovidectva by muselo byť ako základ známe, akým okom sa jasnovidec v tej chvíli pozerá, do ktorej oblasti teda nazerá, a ako je v tomto ohľade vyvinutý. Až potom sa môžu urobiť ďalšie závery. Pritom ten, kto vedie také vyšetrovanie, by sám musel byť bezpodmienečne celkom presne oboznámený s jednotlivými stupňami rozličných druhov, a práve tak s rozličnými tam sa prejavujúcimi pôsobeniami a účinkami. A touto chorobou trpí dnešná doba, v ktorej sa za múdrych považujú práve tí ľudia, ktorí vôbec ničomu nerozumejú.

Je žalostné čítať tú záplavu zošitových a knižných publikácií o všetkých možných okultných pozorovaniach a experimentoch s viac-menej nelogickými a neodôvodnenými pokusmi o vysvetlenie, ktoré sa vo väčšine prípadov ešte namyslene honosí pečaťou určitej vedeckosti, hoci je od skutočnosti nielen na míle vzdialené, ale dokonca prináša opak. A akým nepriateľstvom vzbĺkne húf takých mudrlantov, keď sa im v prostej postupnosti predloží ľahko dokázateľná stavba neskoršieho stvorenia, bez presnej znalosti ktorej nemôžu vôbec nič pochopiť. O prastvorení pritom radšej ani nehovorme.

Kto chce jasnovidcov posudzovať alebo dokonca odsudzovať, ten musí poznať celé stvorenie, skutočne poznať! Pokým to tak nie je, má o tom radšej mlčať. Ale práve tak málo môže aj ako horlivý zástanca faktov jasnovidectva predkladať tvrdenia, ktoré sa nedajú zdôvodniť bez dôkladnej znalosti stvorenia. O všetkých dejoch mimo hrubohmotnosti sú rozšírené také neblahé omyly, že je načase zaviesť do toho konečne poriadok a zákonitosť. Našťastie, nie je už ďaleko čas, keď zavanie zdravý vietor do nesčíselných priam smiešnych postáv takých vážnych okultných odborov a vymetie tých, ktorí, ako je známe, najviac kričia a svojimi teóriami sú najdotieravejší. Ale, žiaľ, práve títo táraji zviedli svojím počínaním už mnoho hľadajúcich. Zodpovednosť ich síce neobíde a dopadne strašnou silou na všetkých tých, ktorí sa pokúšali tak ľahkovážne zaobchádzať s týmito najvážnejšími odbormi, lenže tí, ktorí sú v dôsledku toho pomýlení a zvedení, budú mať z toho málo osohu, keďže budú musieť práve tak sami znášať škodu za to, že sa dali tak ľahko zviesť nesprávnymi názormi. V priemere sa môže pokojne povedať, že práve v okultnom odbore sa táranie ešte predbežne označuje pekným výrazom „bádanie“, a teda títo bádatelia sú väčšinou iba táraji.

Medzi jasnovidcami sa teda vyskytuje zrenie jemnej hrubohmotnosti, zrenie jemnohmotnosti a zrenie bytostného. Všetko vždy rovnorodým okom. Duchovné zrenie však ostalo ľuďom uzavreté a musel by to byť už niekto zvlášť na to povolaný, komu by sa na určitý účel dostalo milosti, aby mohol už za pozemského života otvoriť aj svoje duchovné oko.

Ale k takým nepatria tí nesčíselní terajší jasnovidci. Väčšina z nich dokáže rozoznať vlastne iba jemnohmotnosť na jednom z jej rozmanitých stupňov a časom obsiahnuť azda i viacero stupňov. Otvorilo sa im teda jemnohmotné oko. Len zriedkakedy sa stáva, že vidia už aj okom bytostného tela.

Ak sa má teraz pri zvláštnych pozemských dejoch, ako napríklad v kriminálnych alebo iných prípadoch, použiť na objasnenie jasnozrivý človek, tak ten, kto sa o to zaujíma, musí vedieť nasledujúce: Jasnovidec hľadí svojím jemnohmotným okom, preto nemôže vidieť vlastný hrubohmotný dej, ktorý sa stal. Každý hrubohmotný dej má však súčasne svoje jemnohmotné sprievodné javy, ktoré sa často zhodujú s hrubohmotným dejom alebo sú mu aspoň trochu podobné. Jasnovidec teda uvidí pri vykonaní vraždy to, čo sa pri nej súčasne stalo jemnohmotne, ale nie to skutočné hrubohmotné, ktoré je pre justíciu podľa dnes platných pozemských zákonov jedine smerodajné. Tento jemnohmotný dej sa však môže v niektorých podrobnostiach viac či menej odchyľovať od hrubohmotného deja. Je teda nesprávne potom predčasne hovoriť o zlyhaní jasnovidectva alebo o nesprávnom videní.

Zostaňme ešte pri vražde alebo krádeži. Jasnovidec, prizvaný na objasnenie, sa bude pozerať čiastočne astrálne, čiastočne jemnohmotne. Astrálne, teda v jemnej hrubohmotnosti, uvidí miesto činu, ale jemnohmotne sám čin. K tomu pristupuje ešte to, že pritom môže vidieť aj rozličné myšlienkové formy, ktoré vznikli myšlienkovým pochodom vraha, ako aj zavraždeného alebo zlodeja. Takéto rozlišovanie musí patriť ku schopnosti vedúceho vyšetrovania! Len potom bude výsledok správny. Predbežne však ešte niet takého schopného vyšetrovateľa. Nech to znie akokoľvek groteskne, keďže v skutočnosti to s vecou nemá nič spoločné, predsa by som chcel uviesť podružný príklad pri činnosti policajného psa, ktorý sa tiež používa na odhaľovanie zločinov. U týchto policajných psov musí policajný psovod, celkom samozrejme, presne poznať spôsob činnosti psa a bezprostredne s ním spolupracovať, dokonca musí byť pritom veľmi činný, ako je zasväteným známe. Stačí si tento spôsob práce predstaviť len v oveľa ušľachtilejšej forme a máme tu obraz činnosti spoločnej práce vyšetrujúceho sudcu s jasnovidcom na objasnení zločinu. Aj vedúci vyšetrovania musí aktívne pracovať a pozorujúc kombinovať, teda vziať na seba prevažnú časť činnosti, kým jasnovidec zostáva iba pasívne pracujúcim pomocníkom. Takej činnosti musí u každého sudcu predchádzať dlhé štúdium, skôr než sa tým smie zaoberať. Je to oveľa ťažšie ako štúdium práva.