67. Omyl jasnovidectva

Jasnovidectvo! Aká glória sa okolo neho vytvára, no aj koľko posmechu počuť na jednej strane, kým na druhej strane sa ozýva bojazlivá zvedavosť; zvyšok je úctyhodné mlčanie. Sami vidiaci si pyšne vykračujú ako pávy po dvore. Nazdávajú sa, že ich obdaril Boh a vo svojej vysokomyseľnej pokore sa preto cítia vysoko povznesení nad iných. Až príliš radi sa dávajú obdivovať za niečo, čo im je v skutočnosti práve také cudzie ako aj ich okoliu, ktoré kladie veľa otázok. Svoju skutočnú nevedomosť zahaľujú do bezobsažného úsmevu, ktorý má predstierať, že sú znalcami. Je to však skôr navyknutý výraz ich bezradnosti pri otázkach, ktoré vyžadujú ich vlastné znalosti o tomto deji.

V skutočnosti nevedia nič viac než kladivo a dláto, ktorými sa rukou umelca tvorí nejaké dielo. Ale aj v tomto prípade sú to zase len sami ľudia, ktorí svojich blížnych, obdarených jasnovideckým nadaním, chcú urobiť niečím iným, než čím skutočne sú, a tým im spôsobujú veľkú škodu. Je to nezdravý stav, ktorý dnes nachádzame všade. „Videnie“ jasnovidcov je vo väčšine prípadov skutočné, no vôbec nie čosi zvláštne, čo by bolo hodné obdivu a o to menej zhrozenia, keďže by to vlastne malo byť celkom prirodzené. Prirodzené to však zostáva len vtedy, keď to prichádza samo od seba a aj zostáva pokojne ponechané vlastnému vývoju, bez cudzieho alebo vlastného napomáhania. Napomáhanie toho je práve také odsúdeniahodné, ako by bolo napomáhanie pri telesnom umieraní.

Videnie jasnovidcov však získava hodnotu až skutočným poznaním. Jedine poznanie dokáže dať tejto prirodzenej schopnosti istotu, a tým aj správne stanovisko so správnym cieľom. Ale že toto u väčšiny všetkých jasnovidných ľudí chýba, môžeme ihneď zistiť podľa prílišnej ctižiadostivej horlivosti, ktorá je spojená s vystatovaním, ako aj podľa namyslenosti na svoje zdanlivé poznanie, ktoré nepokryte stavajú na obdiv a radi o ňom aj hovoria.

A táto klamná predstava znalostí je práve to, čo takých ľudí nielenže zdržiava v ďalšom napredovaní, ale čo ich priamo vedie do skazy tým, že ich privádza na scestie v ich snahách, ktoré vedú nadol namiesto nahor bez toho, že by taký jasnovidec, ktorý si namýšľa, že vie viac, niečo z toho spozoroval. Pre takých bude najväčšou pomocou, ktorá sa im môže sem-tam prihodiť, že ich jasnovidenie alebo jasnočutie bude pomaly zase slabnúť, až sa stratí. To je ich záchrana! Môže sa im to stať za priaznivých okolností, ktorých je viac.

Pozorujme teraz jasnovidných ľudí a ich mylné presvedčenie, ktoré prenášajú na ďalších ľudí. Len sami nesú vinu na tom, že celý tento odbor mohol byť doteraz zašľapávaný do blata ako chybný a nespoľahlivý.

Čo títo ľudia vidia, je v najpriaznivejšom a v najpokročilejšom prípade druhý stupeň takzvaného záhrobia, ak ho chceme rozdeliť na stupne (nie sú tým mienené sféry), pričom stupeň úrovne Svetla bol by asi dvadsiaty — to len aby sme dostali približný obraz tohto rozdielu. Lenže ľudia, ktorí skutočne môžu dovidieť až na druhý stupeň, sa nazdávajú, že tým vykonali niečo ohromné. No tí, ktorí dovidia iba na prvý stupeň, si väčšinou namýšľajú ešte oveľa viac.

Treba si uvedomiť, že človek aj pri svojom najväčšom nadaní môže vždy skutočne dovidieť iba tak ďaleko, ako to pripustí jeho vlastná vnútorná zrelosť. Je pritom viazaný na svoj vlastný vnútorný stav! Z povahy veci je pre neho jednoducho nemožné vidieť, skutočne vidieť niečo iné než to, čo je s ním rovnorodé. Čo sa teda nachádza v oblasti, v ktorej by sa mohol voľne pohybovať po svojom pozemskom odlúčení. Nie ďalej; lebo vo chvíli, keď by prekročil hranice záhrobia, ktoré sú mu predpísané stavom jeho vlastnej zrelosti, by ihneď musel stratiť akékoľvek vedomie o svojom okolí. Sám od seba by túto hranicu tak či tak prekročiť nemohol.

Keby však jeho dušu pri jej vystúpení z tela vzal so sebou nejaký záhrobný obyvateľ, ktorý patrí k najbližšiemu vyššiemu stupňu, tak by v jeho náručí pri prekročení hranice k vyššiemu stupňu ihneď zamdlel, teda by zaspal. Po návrate by sa aj napriek svojmu jasnovideckému nadaniu mohol rozpamätať vždy len dotiaľ, pokiaľ by mu jeho vlastná zrelosť dovolila rozhliadnuť sa v bdelom stave. Nemal by teda z toho nijaký úžitok, ale skôr by uškodil svojmu jemnohmotnému telu.

Čo zdanlivo vidí nad touto hranicou, či už sú to krajiny, alebo osoby, to nikdy skutočne živo sám neprežíva, ani osobne nevidí, ale ide pritom vždy len o obrazy, ktoré sa mu ukazujú, i keď sa nazdáva, že počuje ich reč. Nikdy to nie je skutočnosť. Tieto obrazy sú zdanlivo také živé, že ani on sám nedokáže rozoznať, čo sa mu iba ukazuje a čo skutočne prežíva, pretože silnejší duch môže také živé obrazy vytvoriť činom svojej vôle. Tak sa stáva, že mnohí jasnovidní a jasnočujní ľudia si pri svojich záhrobných výletoch myslia, že sa nachádzajú podstatne vyššie, než v skutočnosti sú. A z toho pramení toľko omylov.

Aj keď sa mnohí nazdávajú, že vidia alebo počujú Krista, tak je to veľký omyl; lebo podľa zákonov stvorenia božskej vôle je celkom nemožné preklenúť túto obrovskú priepasť chýbajúcej rovnorodosti! Syn Boží nemôže prísť do špiritistického krúžku ako na posedenie pri káve, aby tam poctil a obšťastnil návštevníkov, a práve tak to nemôžu urobiť veľkí proroci ani vyšší duchovia.

Nijakému ľudskému duchu, ktorý je ešte pútaný v tele a krvi, však nie je dopriate, aby sa v záhrobí pohyboval bezpečne a isto už za pozemského života, aby všetko nezahalene počul a videl a azda len tak bežal po stupňoch nahor. Napriek všetkej prirodzenosti nie je táto vec taká jednoduchá. Zostáva viazaná na nezvratné zákony.

A ak jasnočujný alebo jasnovidný človek zanedbáva svoje pozemské povinnosti preto, že chce prenikať len do záhrobia, tak premeškáva viac, než čo tým získava. Len čo potom pre neho príde čas jeho záhrobného dozrievania, prejaví sa u neho medzera, ktorú môže vyplniť len na zemi. Preto nebude môcť stúpať ďalej nahor, ale zostane pripútaný na určitý bod a musí sa vrátiť naspäť, aby dohnal zameškané, skôr než bude môcť pomýšľať na ďalší vážny vzostup. Aj v tomto prípade je všetko jednoduché a prirodzené, vždy je to iba nevyhnutný následok zanechanej minulosti, ktorá sa už nikdy nedá zmeniť.

Každý stupeň ľudského bytia vyžaduje, aby sa skutočne žil, s plnou vážnosťou, s plným chápaním súčasnej prítomnosti. Nedostatok v tejto veci prináša oslabenie, ktoré sa pri ďalšej ceste musí prejavovať stále citeľnejšie, až nakoniec spôsobí trhlinu a následkom toho i zrútenie, ak sa človek ešte zavčasu nevráti a chybné miesto neopraví opätovným prežívaním, aby bolo pevné a isté. Tak je to v celom dianí. Človek si však, žiaľ, osvojil chorobný zvyk siahať vždy nad seba, pretože sa domnieva, že je niečím viac, než čím skutočne je.