66. Hrubohmotnosť, jemnohmotnosť, žiarenia, priestor a čas

Prišlo veľa žiadostí vysvetliť pojmy mojich výrazov hrubohmotnosť a jemnohmotnosť. Hrubohmotnosť je všetko to, čo môže človek vidieť svojimi pozemskými očami, čo pozemsky pociťuje a počuje. K tomu patrí aj to, čo vidí prostredníctvom pozemských pomôcok a čo pri ďalších vynálezoch ešte bude vidieť. Ako napríklad všetko, čo vidí mikroskopom. Hrubohmotné je len určitým druhom hmotnosti. Veľká oblasť celej hmotnosti však zahŕňa viaceré druhy, ktoré sú už od základu celkom odlišné, a preto sa nikdy vzájomne nezmiešajú.

Rozličné druhy hmotnosti ležia nad sebou celkom dolu na spodku alebo na konci stvorenia. Opäť, ako v celom stvorení, sa hore začínajú najľahším druhom, a idúc nadol, končia sa najťažším a najhutnejším. Všetky tieto druhy hmotnosti slúžia iba ako pomocné prostriedky na vývoj všetkého duchovného, ktoré sa do nich ponára ako zárodok do ornej pôdy. Presne tak, ako osivo potrebuje pôdu na klíčenie a rast.

Hmotnosť je v jednotlivých vrstvách sama osebe nečinná, bezmocná. Až potom, keď do nej vnikne a pospája ju bytostné, nachádzajúce sa nad ňou, dostane sa jej tepla a živosti a slúži ako obaly alebo telá najrozličnejších tvarov a druhov.

Ako som už povedal, rozličné druhy hmotnosti sa nedajú zmiešať, no dajú sa pomocou bytostného viazať a aj mnohonásobne spájať. V týchto väzbách a spojeniach vznikajú potom teploty a vyžarovania. Každý jednotlivý druh hmotnosti pritom vytvára svoje charakteristické vlastné vyžarovanie, ktoré sa zmieša s vyžarovaniami iných s ním spojených druhov a dovedna dávajú veniec žiarenia, ktorý je dnes už známy a nazýva sa jednoducho ód alebo aj vyžarovanie. Tak má každý kameň, každá rastlina, každé zviera svoje vyžarovanie, ktoré sa dá pozorovať a ktoré je podľa stavu tela, teda obalu alebo tvaru, veľmi rozdielne. Preto sa vo venci žiarenia dajú pozorovať aj poruchy a podľa nich je možné rozoznať choré miesta obalu.

Veniec žiarenia dáva teda každému tvaru príslušné okolie, ktoré vytvára ochranu pri obrane, súčasne však aj most k ďalšiemu okoliu. Okrem toho dolieha ešte aj na vnútro, aby sa zúčastnilo na vývoji bytostného jadra v tom najhrubšom zmysle; lebo v skutočnosti sa k vlastnému pôsobeniu vo stvorení pripájajú ešte mnohé veci, ktoré smiem odvíjať len celkom pomaly, krok za krokom, aby som vážne hľadajúcim uľahčil vniknutie do zákonov stvorenia.

Hmotnosť, kým nie je preniknutá bytostným, nie je ničím. Čo sme doteraz pozorovali, bolo však iba spojenie bytostného s rozličnými druhmi hmotnosti. Až to opäť poskytuje ornú pôdu pre ducha! Bytostné zväzuje, spája a oživuje hmotné, duch však ovláda hmotné aj s bytostným. Len čo sa duch, teda duchovné, ponorí pre svoj vývoj do tohto spojenia, oživeného bytostným, je mu toto spojenie bez všetkého z povahy veci podriadené, teda aj s bytostným.

Duchu je takto zverená vláda tým najprirodzenejším spôsobom. Je smutné, ak ju použije zle alebo nesprávne! Vyžarovania, o ktorých sme práve hovorili, poskytujú duchu vlastnú výzbroj na jeho vývoj v hmotnosti. Pôda na vývoj ducha je už pred jeho ponorením starostlivo pripravená bytostným. Obaly sa okolo neho samočinne ochranne uzatvárajú a jeho úlohou je, aby takto prepožičanú výzbroj používal správne, pre svoje blaho a pre svoj vzostup, nie však na svoju škodu a na svoj pád.

Nie je ťažké pochopiť, že ten druh hmotnosti, ktorý je v obale ducha zastúpený najsilnejšie, musí byť rozhodujúci aj pre druh zmesi žiarenia; lebo vyžarovanie najsilnejšieho druhu hmotnosti v nej bude, prirodzene, vždy prevládať. Prevládajúce je však pritom zase aj najvplyvnejšie smerom dovnútra i navonok.

Zmes žiarenia má však oveľa väčší význam, než mohlo ľudstvo doteraz prebádať. O jej skutočnej úlohe sa netuší ani desatina!

Podstata venca žiarenia je smerodajná pre silu vĺn, ktorých záchvevy má prijímať zo systému žiarenia celého vesmíru. Poslucháč a čitateľ nech ponad to neprejde povrchne, ale nech sa do tejto myšlienky zahĺbi a potom pred sebou náhle uvidí všetky nervové povrazce vo stvorení, ktoré sa má naučiť oceňovať a používať.

Nech si predstaví prasilu, žiarivo vyliatu na dielo stvorenia! Tá ním prúdi do každej časti a do každého druhu. A každá časť a každý druh ju dávajú ďalej inak žiariacu. Rozmanitá podstata jednotlivých častí stvorenia tým prináša do pôvodného žiarenia zmenu, ktorá mení aj farbu tohto žiarenia. Tak sa celé stvorenie javí ako čarokrásny obraz najnádhernejších farebných žiarení, aké by nedokázal znázorniť nijaký maliar. A každá časť stvorenia sama osebe, každá hviezda, dokonca každé jednotlivé teleso, čo i najmenšie a najnepatrnejšie, sa podobá jemne brúsenej prizme, ktorá každý prijatý lúč odovzdáva mnohonásobne inak farebne žiariaci. Tieto farby zasa vytvárajú zvonivé tóny, ktoré sa rozliehajú ako zvučiaci akord. Nie tóny majú farby, ale farby majú tóny. To znamená farby vyžarovania, nie ľudskou rukou nanesené mŕtve farby. Mŕtve v pomere k farbám vyžarovania.

Oproti tejto mocnej ríši žiarenia stojí teraz ľudský duch so svojou výzbrojou vyžarovaní obalov, ktoré dostal. Až kým sa neprebudí sexuálna sila, je tento dej ako u dojčaťa. Hmotné obaly sajú do seba svojimi vyžarovaniami len to, čo potrebujú na dozrievanie. Vstupom sexuálnej sily tu však stojí duch plne vyzbrojený, brány k nemu sú tým otvorené a vytvorilo sa bezprostredné spojenie s okolím. Získava tak mnohonásobne zosilnený kontakt s mocnosťami žiarení vo veľkom vesmíre!

Ako teraz človek, teda duch, rozvíja a ovláda farby svojich vlastných vyžarovaní, tak ladí aj svoje vlny ako pri rádiu na rovnaké farby a potom ich prijíma z vesmíru. Toto prijímanie sa môže práve tak dobre nazvať aj priťahovaním alebo príťažlivou silou rovnorodosti. Nezáleží na tom, ako sa to nazve, sám dej zostáva stále ten istý. Veď farby vyznačujú iba druh a druh udáva farbu. V tom teraz spočíva aj stratený kľúč k pravému kráľovskému umeniu, astrológii, ako aj kľúč k prehĺbenému liečeniu bylinami, a práve tak aj k popieranému umeniu telesného a duchovného liečivého magnetizmu, kľúč k umeniu života, ako aj k stupňom duchovného vzostupu. Lebo týmito stupňami, teda takzvaným rebríkom do neba, sa nemieni nič iné než jednoduchý nástroj, ktorý sa má použiť. Oká tejto siete žiarenia vo stvorení sú priečkami tohto rebríka. V tom je všetko, celé poznanie a posledné tajomstvo vo stvorení.

Hľadajúci, siahnite do ôk tejto siete žiarenia! Vedome, ale s dobrým úmyslom a v pokornom uznaní svojho Boha, ktorý vám dal toto zázračné stvorenie, ktoré môžete ovládnuť ako v detskej hre, len keď budete raz konečne úprimne chcieť a keď sa zbavíte všetkej domýšľavosti na svoje znalosti. Najprv musíte zhodiť chybné bremeno zo svojich pliec, zo svojho ducha, inak sa nemôžete vzpriamiť a oslobodiť.

Aj v zmesi žiarenia ľudského tela musí panovať bezpodmienečná harmónia, aby duch dostal na ochranu, na vývin a na vzostup plnohodnotné prostriedky, ktoré sú mu určené v normálnom vývoji stvorenia. Práve výberom stravy, činnosťou tela a vôbec celkovými životnými pomermi sa tieto žiarenia v mnohých veciach jednostranne posunuli, čo vyžaduje vyrovnanie, ak má byť možný vzostup. Dnes toto všetko chorľavie. Nič sa nedá nazvať zdravým. —

Človek si teraz môže predstaviť, aký účinok na systém žiarenia má už len sám výber pokrmov. Voľbou jedál na výživu tela dokáže človek napomáhať vyrovnanie tým, že niečo posilní, iné oslabí a prevládajúce aj odsunie, ak pôsobí nepriaznivo alebo prekážajúco, takže rozhodujúce bude to žiarenie, ktoré je pre neho priaznivé, a tým aj normálne; lebo jedine priaznivé je normálnym stavom.

Lenže toto všetko nemôže azda podmieniť vlastný vzostup, ani ho vyvolať, ale poskytuje to iba zdravú pôdu na plnú činnosť ducha, ktorého chceniu je vyhradené zvoliť si cestu nahor, bokom alebo aj cestu nadol.

Telo však musí zosilnieť rovnako ako duch, len čo je človek schopný na to dbať. Dnes sa v tom však skoro všade z nevedomosti ťažko hreší. —

Keď hovorím o hrubohmotnosti a o jemnohmotnosti, tak sa to nesmie prijímať tak, akoby jemnohmotnosť mala byť iba zjemnením hrubohmotného. Jemnohmotné je úplne iného druhu, inej podstaty. Nikdy sa nebude môcť stať hrubohmotným, ale tvorí prechodný stupeň smerom nahor. Aj jemnohmotnosť, presne tak ako je to pri hrubohmotnosti, treba chápať len ako obal, ktorý sa musí spojiť s bytostným, aby ním mohol byť oživený.

Len čo teraz prechádzam k týmto zákonom, musím sa zmieniť, že toto rozdelenie tým nie je ešte ani zďaleka vyčerpané. Preto chcem už dnes povedať, že okrem vedomého a nevedomého duchovného a bytostného prechádzajú stvorením na oživenie druhov hmotnosti ešte aj rozličné druhy prúdov síl a podľa svojich druhov práve tak rozlične prispievajú k vývoju a pokroku. Prúdy síl sú opäť iba to najbližšie, čo nadväzuje na činnosť duchovného a bytostného alebo, lepšie povedané, čo im predchádza, pripravujúc pole ich pôsobnosti. Čím viac to budeme rozčleňovať a čím viac budeme prechádzať do podrobností, tým toho bude potom pribúdať stále viac, oveľa viac. Jedno sa postupne priraďuje k druhému, aby v spojení s predchádzajúcim vždy vytváralo aj nové odstupňovania. Ale to všetko sa dá aj náležite vysvetliť; lebo po prvom stvorení mohlo vzniknúť len to, čo bolo jeho dôsledkom. Niečo iné nejestvuje. A táto skutočnosť dáva bezpodmienečne aj záruku bezchybného riešenia a jasného prehľadu. Vo svojich prednáškach ponúkam teraz kľúč! Každý poslucháč si potom môže celé stvorenie odomknúť sám.

Keby sa však malo podať všetko naraz, nevyhnutne by tým vzniklo dielo, ktorého mnohostrannosť by mohla ľudí zmiasť. Ak však nechám, tak ako doteraz, aj v ďalších desaťročiach pokojne vychádzať jedno z druhého, tak sa to bude dať ľahko sledovať a nakoniec všetko pokojne a vedome aj celkom jasne pochopiť. Ľahko pre toho, kto ma bude chcieť až dovtedy sledovať. Na začiatku chcem najskôr objasniť najmohutnejšie základy stvorenia, skôr než sa dotknem všetkých podrobností.

Poslucháčovi a čitateľovi sa asi povodí ako tvorovi, ktorému najprv ukážem ľudskú kostru a potom vedľa nej postavím živého človeka v jeho plnej sile a činnosti. Keby o človeku nemal ešte ani tušenia, tak by v živom človeku nespoznal kostru, možno by dokonca povedal, že to k sebe vôbec nepatrí, alebo že to nie je to isté. Presne tak sa povodí tým, ktorí ma v mojich výkladoch nebudú pokojne sledovať až do konca. Kto sa nevynasnaží chápať všetko od začiatku s vážnou horlivosťou, ten potom nemôže pochopiť celé stvorenie, keď dôjdem až k posledným vysvetleniam. Musí sa snažiť sledovať to len krok za krokom. —

Keďže som musel hovoriť v hrubých črtách, prechádzam teraz pomaly k novým veciam. Inak by som robil prílišné skoky. Beztak mi už často povedali, že zo všetkého podávam len extrakt, ktorý širokej verejnosti nie je tak ľahko zrozumiteľný. Nemôžem však ináč, ak chcem predniesť ešte všetko to, čo mám povedať. Inak by sme museli skončiť vo štvrtine, keďže pri širšom výklade by pozemský čas sotva stačil ešte na niečo viac. Prídu iní, ktorí z každej mojej prednášky budú môcť napísať jednu knihu i viac kníh. Teraz sa tým zdržiavať nemôžem. — —

Keďže teda jemnohmotnosť, ako som povedal, je iného druhu ako hrubohmotnosť, tak z toho vyplýva niečo, čoho som sa dosiaľ ešte nedotkol. Aby nedošlo k zmätkom, dosiaľ som pri niektorých veciach používal ľudové výrazy, ktoré teraz musím rozšíriť. Patrí k tomu napríklad aj výraz: „Nad časom a priestorom!“

To sa vždy týkalo niečoho nadpozemského. Vzhľadom na ďalšie pokračovanie musíme odteraz hovoriť: Život v jemnohmotnosti sa odohráva „nad pozemskými pojmami priestoru a času“; lebo aj v jemnohmotnosti jestvuje pojem priestoru a času, lenže zase iného druhu, prispôsobený jemnohmotnosti. Pojem priestoru a času jestvuje dokonca v celom stvorení, ale vždy je viazaný na určitý druh! Samo stvorenie má svoje hranice, a preto aj preň ešte platí pojem priestoru.

Aj všetky základné zákony, ktoré jednotne prechádzajú celým stvorením, sú vo svojich účinkoch vždy ovplyvňované príslušným druhom stvorenia, od vlastností ktorého sú závislé! Preto sa následky jedného určitého zákona musia prejavovať v rozličných častiach stvorenia tiež rozlične, čo viedlo k veľkým nedorozumeniam, protirečeniam a pochybnostiam o jednotnosti zákonov stvorenia alebo božskej vôle, a viedlo to aj k viere vo svojvoľné činy Stvoriteľa. Ale v podstate to všetko spočívalo a spočíva predsa len v nevedomosti človeka o samom stvorení.

O týchto veciach však budem obšírnejšie hovoriť až oveľa neskoršie, keďže dnes by nevyhnutne odvádzali a zahmlievali pozornosť poslucháčov a čitateľov. Vysvetlím to, len čo to bude potrebné pre ďalšie porozumenie. Nezostane nijaká medzera. —