62. Sexuálna sila a jej význam pre duchovný vzostup

Poukazujem ešte raz na to, že všetok život vo stvorení sa skladá z dvoch druhov. Zo seba si vedomého a z nevedomého. Vedomé je pokrokom všetkého nevedomého. Až pri uvedomovaní sa formuje aj verný obraz Stvoriteľa, čím sa rozumie ľudská forma. Formovanie ide rovnomerne ruka v ruke s uvedomovaním.

V prvom vlastnom stvorení, ktoré ako najbližšie tvorivému Duchu môže byť tiež len duchovné, sa nachádza okrem najskôr stvoreného vedomého duchovného človeka ešte aj nevedomé duchovné. V tomto nevedomom, s rovnakými vlastnosťami ako vedomé, spočíva, prirodzene, úsilie o ďalší vývoj. Ten však môže nastať len stupňovaním sebauvedomovania.

Keď v tomto duchovne-nevedomom dosiahne úsilie o uvedomenie určitý stupeň, tak v prirodzenom vývoji nastane dej, ktorý sa rovná pozemskému zrodeniu. Treba si len všimnúť svoje okolie. Tu každé hrubohmotné telo samočinne vypudzuje dozretý plod. Či ide o zviera, alebo o človeka. Aj každý strom zhadzuje svoje ovocie. Je to opakovanie vývojového deja, ktorého základná črta spočíva v prvom stvorení, v takzvanom raji.

Rovnakým spôsobom aj tam nastáva pri určitej zrelosti nevedomého, túžiaceho po uvedomení, samočinné vypudenie, odlúčenie od ostatného, o uvedomenie sa ešte neusilujúceho nevedomého, čo sa nazýva aj vyhnaním. Tieto takto vypudené duchovne-nevedomé čiastočky tvoria teraz duchovné zárodky budúcich ľudí!

To je dej, ktorý je aj v Biblii obrazne podaný vyhnaním z raja!

Tento dej musí nastať, keďže v nevedomom niet zodpovednosti, zatiaľ čo pri uvedomovaní rovnomerne dozrieva i zodpovednosť.

Odlúčenie dozrievajúceho nevedomého je teda nevyhnutné pre to duchovné, ktoré sa chce z prirodzeného popudu vyvinúť na vedomé. Je to pokrok, nie krok späť!

Keďže tieto živé zárodky nemôžu byť vypudzované smerom nahor, k dokonalosti, zostáva im jediná cesta nadol. Tu však vstupujú do ríše bytostného, ťažšieho svojou hmotnosťou, ktoré neobsahuje nič duchovné.

Tým sa duchovný zárodok, túžiaci po uvedomení, zrazu ocitne v nerovnorodom, teda v cudzom prostredí, a je preto akoby obnažený. Ako duchovný sa cíti v hutnejšom bytostnom nahý a nezakrytý. Ak v ňom chce zotrvať alebo ísť ďalej, tak sa pre neho stáva prirodzenou potrebou zakryť sa bytostným obalom, ktorý je rovnakého druhu ako jeho okolie. Inak by sa tam nedokázal prejavovať, ba ani udržať. Na ceste k poznaniu potrebuje teda nielen zakryť svoju nahotu, ako to obrazne podáva Biblia, ale v tomto prípade je to aj nevyhnutný vývojový postup.

Zárodok budúceho ľudského ducha je teraz prirodzenými cestami vedený ďalej do hmotnosti.

Tu ho znova obklopí potrebný obal z podstaty jeho nového, hmotného okolia.

Teraz stojí na najspodnejšom okraji jemnohmotnosti.

Zem je však tým hrubohmotným miestom, na ktorom sa stretáva všetko, čo spočíva vo stvorení. Hrnie sa to sem zo všetkých častí stvorenia, ktoré sú inak pre svoju odlišnosť čo najprísnejšie oddelené. Všetky vlákna, všetky cesty sa zbiehajú k zemi ako ku koncentrovanému miestu stretnutia. Prúdy síl, ktoré sa tu spájajú a vyvolávajú nové účinky, sú v mocnom zbĺknutí vyvrhované do vesmíru! Tak ako z nijakého iného miesta v hmotnosti.

Na tejto zemi prebieha najvrúcnejšie prežívanie vplyvom spájania sa všetkých druhov stvorenia, k čomu hmotnosť dopomáha. To však zakaždým môže prebiehať iba spájaním sa všetkých druhov stvorenia, nie božského, ani niečoho z Ducha Svätého, ktorý sa nachádza nad stvorením a mimo neho. —

Posledné výbežky tohto prežívania na zemi sa ako príliv približujú k duchovnému zárodku, len čo vstúpi do jemnohmotnosti. Tieto účinky ho akoby obmývajú. Sú to ony, ktoré ho vábia, ale pritom mu pomáhajú prebúdzať jeho uvedomovanie a prispievajú k vývoju.

Zatiaľ ešte bez viazanosti, teda bez viny, cíti na tomto prahu všetkej hmotnosti výbežky záchvevov silných prežívaní, ktoré sa odohrávajú pri vzniku a zániku všetkého hmotného. Pritom v ňom precitne žiadostivosť po bližšom spoznaní. Len čo sa v ňom však sformuje nejaké prianie, naladí sa sformovaním tohto priania dobrovoľne na nejaký záchvev, či už dobrý, alebo zlý. Vzápätí je potom pôsobiacim zákonom príťažlivosti rovnakých druhov pritiahnutý rovnorodosťou, ktorá je silnejšia ako jeho vlastná. Ženie ho to k miestu, kde sa želanému druhu oddáva silnejšie, než bolo jeho vlastné prianie.

Touto vnútornou žiadostivosťou sa ihneď zhutňuje jeho jemnohmotný obal primerane tejto žiadostivosti a zákon tiaže ho necháva klesať ďalej nadol.

Ale skutočné prežitie žiadostivosti, ktorá v ňom spočíva, mu nakoniec poskytne len hrubohmotná zem! — — Preto ho to pobáda ďalej až do pozemského zrodenia, pretože chce prejsť od maškrtenia aj k ochutnávaniu a užívaniu. Čím silnejšie sú priania pozemských pôžitkov ducha, prebúdzajúceho sa pri maškrtení, tým hutnejším sa stáva aj jeho jemnohmotný obal, ktorý má na sebe. Tým sa však obal stáva aj ťažším a klesá pomaly dole na pozemskú pláň, kde jedine nájde príležitosť na uskutočnenie prianí. Ak sa však dostal až na pozemskú pláň, tak sa tým stal zároveň zrelým na pozemské zrodenie.

Pritom sa zreteľnejšie prejaví aj zákon príťažlivosti rovnakých druhov. Každý nehotový duch je presne podľa svojho priania alebo sklonu, ktorý má v sebe, akoby magneticky priťahovaný k tomu miestu, kde pozemskí ľudia uskutočňujú to, čo je obsahom jeho priania. Ak si napríklad praje vládnuť, tak sa nezrodí vari do pomerov, kde by sám mohol žiť plnením svojho priania, ale bude priťahovaný k človeku, ktorý má v sebe silné panovačné sklony, ktorý s ním teda rovnako cíti, a tak ďalej. Odpykáva si tým čiastočne už aj to nesprávne alebo nachádza šťastie v správnom. Prinajmenšom má na to príležitosť.

Z tohto deja sa teraz mylne odvodzuje dedičnosť vlastností alebo duchovných schopností! To je nesprávne! Navonok sa to síce môže tak javiť. Ale v skutočnosti nemôže človek svojim deťom odovzdať zo svojho živého ducha nič.

Niet duchovnej dedičnosti!

Nijaký človek nie je schopný odovzdať zo svojho živého ducha ani len prášok!

V tomto bode sa vypestoval omyl, ktorý vrhá svoje brzdiace a zamotané tiene na mnoho vecí. Ani jedno dieťa nemôže svojim rodičom vďačiť za nejakú duchovnú schopnosť, ale práve tak im nemôže robiť výčitky za nedostatky! To by bolo nesprávne a bola by to trestuhodná nespravodlivosť!

Toto obdivuhodné dielo stvorenia nie je v ničom také neúplné a nedokonalé, aby pripustilo svojvoľné alebo náhodné činy duchovnej dedičnosti!

Táto príťažlivá sila všetkého rovnorodého, ktorá je pri narodení taká významná, môže vychádzať tak od otca, ako aj od matky, ale práve tak od každého, kto sa zdržiava v blízkosti nastávajúcej matky. Preto by každá nastávajúca matka mala byť opatrná na to, koho trpí vo svojej blízkosti. Pritom treba uvážiť, že vnútorná sila príťažlivosti väzí prevažne v slabostiach, nie azda vo vonkajšom charaktere. Tieto slabosti prinášajú podstatné momenty vnútorného prežívania, ktoré vytvárajú mocnú silu príťažlivosti.

Pozemský príchod človeka sa skladá z počatia, inkarnácie a narodenia. Inkarnácia, teda vstup duše, nastáva uprostred ťarchavosti. Vzájomne narastajúci stav zrelosti nastávajúcej matky i duše, ktorá sa pripravuje na inkarnáciu, vytvára ešte aj zvláštne pozemskejšie puto. Je to vyžarovanie, ktoré je vyvolané obojstranným stavom zrelosti a prirodzeným pôsobením nezadržateľne smeruje k sebe. Toto vyžarovanie sa stáva stále silnejším a žiaducim spôsobom pripútava dušu a nastávajúcu matku čoraz pevnejšie k sebe, až napokon pri určitej zrelosti telíčka, vyvíjajúceho sa v materinskom tele, dušu doslova vstrebe.

Tento okamih vstupu alebo vstrebania so sebou prináša, prirodzene, aj prvý záchvev malého tela, prejavujúci sa pošklbávaniami, ktoré sa nazývajú prvými pohybmi dieťaťa. Pritom u nastávajúcej matky veľmi často dochádza k zmene jej citov. Podľa druhu vstupujúcej ľudskej duše sú buď oblažujúce, alebo aj skľučujúce. —

Malým telom si už dostatočne vyvinutá ľudská duša berie na seba plášť hrubohmotnosti, ktorý je potrebný, aby v pozemskej hrubohmotnosti mohla všetko plne prežívať, počúvať, vidieť a pociťovať, čo umožní len rovnako hmotný rovnorodý obal alebo nástroj. Až potom môže prejsť od maškrtenia k ozajstnému ochutnávaniu, a tým aj k posudzovaniu. Že duša sa najskôr musí naučiť toto nové telo používať ako nástroj a ovládať ho, je pochopiteľné.

To je, stručne vyjadrené, priebeh vývoja človeka až po jeho prvé pozemské narodenie.

Lenže v dôsledku prirodzeného diania sa už dlhý čas nemôže nijaká duša prvý raz inkarnovať na túto zem, ale duše, ktoré sa tu narodili, preputovali už najmenej jeden pozemský život. Preto sú už pri narodení husto opletené mnohostrannou karmou. Možnosť oslobodiť sa od nej dáva sexuálna sila.

Obalom hrubohmotného tela je duša človeka počas celého detstva izolovaná od prúdov, ktoré sa snažia dostať k duši zvonka. Všetko temné a zlé, čo žije na pozemskej pláni, nájde svoju cestu k duši uzavretú hrubohmotným telom. Nemôže preto získať na dieťa ani vplyv, nemôže mu spôsobiť škodu. Ale to zlo, ktoré si opätovne inkarnovaná duša priniesla so sebou z predchádzajúceho prežívania, jej zostáva zachované, prirodzene, aj v detstve.

Telo tvorí túto priehradu tak dlho, kým je ešte nehotové a nezrelé. Vyzerá to tak, akoby sa duša utiahla do hradu, ktorý má zdvihnutý padací most. Nepreklenuteľná priepasť sa rozprestiera počas týchto rokov medzi detskou dušou a jemnohmotným stvorením, v ktorom žijú jemnohmotné záchvevy viny a zmieru. Tak je duša ukrytá v pozemskom obale, dozrievajúc v ústrety zodpovednosti a čakajúc na okamih, ktorý prinesie spustenie zdvihnutého padacieho mosta do ozajstného života v hmotnosti.

Stvoriteľ vložil prostredníctvom prírodných zákonov do každého tvora napodobovací pud namiesto slobodnej vôle tam, kde sa slobodná vôľa ešte neprejavuje. Všeobecne sa to nazýva „vnímavosť mládeže“. Pud napodobovania má pripravovať vývoj pre pozemský život, až sa u zvierat vplyvom skúseností obohatí a podoprie, u človeka sa však vplyvom ducha povznesie v slobodnej vôli k sebauvedomelému konaniu!

V detskom tele chýba duchu, ktorý je v ňom inkarnovaný, most žiarenia, ktorý sa môže vytvoriť až v čase telesnej zrelosti sexuálnou silou. Duchu chýba tento most na plne pôsobiacu a skutočne konajúcu činnosť vo stvorení, ktorú dokáže vyvolať len nepretržitá možnosť žiarenia cez všetky druhy stvorenia. Lebo iba v žiareniach je život a len z nich a prostredníctvom nich dochádza k pohybu.

V tomto čase má dieťa, ktoré môže na svoje okolie naplno pôsobiť len svojou bytostnou časťou, nie však duchovným jadrom, pred zákonmi stvorenia len o niečo väčšiu zodpovednosť ako najvyššie vyvinuté zviera.

Medzitým mladé telo dozrieva a pozvoľna sa v ňom prebúdza sexuálna sila, ktorá sa nachádza iba v hrubohmotnosti. Ona je najjemnejším a najušľachtilejším výkvetom celej hrubohmotnosti, tým najvyšším, čo môže poskytnúť hrubohmotné stvorenie. Svojou jemnosťou tvorí vrchol všetkého hrubohmotného, teda pozemského, čo sa ako najvzdialenejší živý výbežok hmotnosti najviac blíži k bytostnému. Sexuálna sila je pulzujúcim životom hmotnosti a jedine ona môže tvoriť most k bytostnému, ktoré zase sprostredkováva prechod k duchovnému.

Z tohto dôvodu je prebudenie sa sexuálnej sily v hrubohmotnom tele akoby začiatkom spúšťania padacieho mosta v doteraz uzavretom hrade. Po ňom môže potom obyvateľ tohto hradu, teda ľudská duša, vyjsť von plne vyzbrojená a bojaschopná, ale v rovnakej miere môžu prísť aj k nej dovnútra priatelia alebo nepriatelia, ktorí obliehajú tento hrad. Týmito priateľmi alebo nepriateľmi sú v prvom rade jemnohmotné prúdy dobrého alebo zlého druhu, ale aj obyvatelia záhrobia, ktorí čakajú len na to, aby sa im nejakým prianím podala ruka, čím sa im naskytne možnosť pevne sa zachytiť a mať rovnorodý vplyv.

Zákony Stvoriteľa vpustia však zvonku dovnútra v prirodzenom stupňovaní vždy len rovnakú silu, aká sa môže postaviť zvnútra proti nej, takže nerovný boj je úplne vylúčený. — Pokým sa pritom nehreší. Lebo každý neprirodzený pohlavný pud, vyvolaný umelým dráždením, otvára tento pevný hrad predčasne, čím duša, ktorá ešte dostatočne nezosilnela, je vydaná napospas. Musí podľahnúť útočiacim zlým jemnohmotným prúdom, ktorým by inak bezpodmienečne odolala.

Pri normálnom dozrievaní môže byť v prirodzenom dianí na obidvoch stranách vždy len rovnaká sila. Rozhodujúca je však pritom vôľa obyvateľa hradu, nie vôľa obliehateľov. Takže on s dobrou vôľou bude v jemnohmotnosti vždy víťazom. To znamená, v dejoch záhrobného sveta, ktorý priemerný človek nemôže vidieť, pokým prebýva na zemi, a ktorý je s ním predsa úzko a oveľa živšie spojený ako jeho hrubohmotné, jemu viditeľné okolie.

No ak obyvateľ hradu dobrovoľne podá niektorému z vonkajších jemnohmotných priateľov alebo nepriateľov, i prúdom, ruku, teda prostredníctvom vlastného priania alebo slobodného rozhodnutia, tak je to, prirodzene, celkom inak. Keďže sa tým priklonil k určitému druhu vonku čakajúcich obliehateľov, tak tí proti nemu môžu ľahko vyvinúť desaťnásobnú, ba až stonásobnú silu. Ak je sila dobrá, dostane sa mu pomoci a požehnania. Ak je však zlá, zožne skazu. V tejto slobodnej voľbe spočíva uplatnenie vlastnej slobodnej vôle. Ak sa raz pre to rozhodol, potom je bezpodmienečne podrobený následkom. Tieto následky sa potom vymykajú jeho slobodnej vôli. Nadviaže si podľa vlastnej voľby dobrú alebo zlú karmu, ktorej zostane, samozrejme, podrobený dovtedy, kým sa vnútorne nezmení. —

Sexuálna sila má úlohu a aj schopnosť pozemsky „prežiariť“ celé duchovné cítenie duše. Až tým môže duch získať ozajstné spojenie s celou hmotnosťou a až potom sa stane aj pozemsky plnohodnotným. Len potom dokáže obsiahnuť všetko, čo je potrebné, aby sa v tejto hmotnosti plne uplatnil, aby v nej stál pevne, pôsobil prenikavo, aby mal ochranu a s plnou výzbrojou sa mohol víťazne brániť.

Niečo mocné spočíva v tomto spojení. To je hlavným účelom tohto záhadného, nesmierneho prirodzeného pudu! Má duchovnému pomáhať rozvinúť sa v tejto hmotnosti do plnej sily pôsobenia! Bez tejto sexuálnej sily by to nebolo možné pre chýbajúci prechod na oživenie a ovládnutie celej hmotnosti. Duch by musel zostať hmotnosti príliš cudzí, aby sa v nej mohol správne prejavovať.

Tým však ľudský duch potom získava aj plnú silu, svoju vrúcnosť a živosť. Až týmto dejom sa stáva pozemsky pripraveným na boj.

Preto sa tu teraz začína zodpovednosť! Vážny bod obratu v každom ľudskom bytí.

Múdra spravodlivosť Stvoriteľa dáva však človeku na tomto významnom bode nielen možnosť, ale súčasne dokonca aj prirodzený popud na to, aby sa ľahko a bez námahy zbavil všetkej karmy, ktorou do tých čias zaťažil svoju slobodnú vôľu!

Ak človek tento čas zmešká, tak je to jeho vina. Porozmýšľajte raz o tomto: Pri vstupe sexuálnej sily sa v prvom rade prebudí mocný vzlet nahor k všetkému ideálnemu, krásnemu, čistému! U neskazenej mládeže oboch pohlaví sa to dá zreteľne pozorovať. Odtiaľ pramení tá zasnenosť mladých rokov, ktorej sa dospelí, žiaľ, často posmievajú. Preto v týchto rokoch vznikajú aj tie nevysvetliteľné, ľahko melancholické city.

Chvíle, keď sa zdá, akoby mladík alebo dievča mali niesť všetku bolesť sveta, keď sa ich zmocňuje tušenie hlbokej vážnosti, nie sú neodôvodnené. Aj tak často sa vyskytujúci pocit nepochopenia má v sebe v skutočnosti veľa pravdivého. Je to dočasné spoznanie falošnej tvárnosti okolitého sveta, ktorý nechce, ani nemôže porozumieť posvätnému náznaku čistého vzletu do výšin, a uspokojí sa až vtedy, keď je tento tak naliehavo varujúci cit v dozrievajúcich dušiach strhnutý do zrozumiteľnejšej mu „reálnosti“ a triezvosti, ktorá je podľa neho pre ľudstvo vhodnejšia a pri jeho jednostrannom rozumovom chápaní jedine normálna!

Tajuplne vyžarujúci pôvab neskazenej panny alebo neskazeného mladíka nie je ničím iným než čistým zbĺknutím prebúdzajúcej sa sexuálnej sily, spájajúcej sa s duchovnou silou v túžbe po vyššom, najušľachtilejšom, čo ich okolie vplyvom silných záchvevov vyciťuje!

Starostlivo dbal Stvoriteľ na to, aby to u človeka nastalo až vo veku, keď si môže plne uvedomovať svoje chcenie a konanie. Potom je tu čas, keď by hravo mohol striasť a mal striasť všetko minulé v spojení s mocnou, teraz v ňom spočívajúcou silou. Odpadlo by to dokonca samo od seba, keby si človek zachoval to dobré chcenie, ktoré naň v tomto období neprestajne nalieha. Potom by sa mohol, ako to city celkom správne naznačujú, bez námahy povzniesť na ten stupeň, kam ako človek patrí! Pozrite sa na zasnenosť neskazenej mládeže! Nie je to nič iné než cítenie rozmachu, snaha odtrhnúť sa od všetkej špiny, vrúcna túžba po ideálnom. Pobádajúci nepokoj je však znamením, aby sa nepremeškal čas, ale aby sa energicky striasla karma a začalo sa so vzostupom ducha.

Je to niečo nádherné stáť v tejto zomknutej sile, pôsobiť v nej a s ňou! Ale iba vtedy, ak človek zvolil správny smer. Nemôže byť však nič poľutovaniahodnejšie než jednostranne vyplytvať tieto sily v slepom opojení zmyslov a ochromiť tým svojho ducha.

Ale, žiaľ, žiaľ, vo väčšine prípadov človek premešká toto také cenné prechodné obdobie, dá sa „múdrym“ okolím zviesť na nesprávne cesty, ktoré ho držia dole a potom vedú do hlbín. Preto nedokáže zo seba striasť kalné záchvevy, ktoré na ňom visia, ba ktorým sa naopak dostáva len nového prílevu síl rovnakého druhu, a tak sa slobodná vôľa človeka zapletá stále viac, až ju už nedokáže rozpoznať od rozbujnenej nepotrebnej buriny. Je to ako s popínavými rastlinami, ktorým zdravý kmeň spočiatku poskytuje oporu, a tie ho nakoniec zbavia vlastného života tým, že ho prerastú a zadusia.

Keby človek lepšie dbal na seba a na dianie v celom stvorení, nijaká karma by nemohla byť silnejšia ako jeho duch, prichádzajúci v plnej sile, len čo prostredníctvom sexuálnej sily získa dokonalé spojenie s hmotnosťou, ku ktorej predsa patrí aj karma.

Ale aj keď človek tento čas premešká, aj keď sa ešte viac zapletie a azda dokonca hlboko klesne, napriek tomu sa mu naďalej poskytuje príležitosť na vzostup: láskou!

Nie žiadostivou láskou hrubohmotného, lež vznešenou, čistou láskou, ktorá nepozná a nechce nič iné než blaho milovaného človeka. Aj ona patrí do hmotnosti a nevyžaduje nijaké odriekanie, nijaký asketizmus, ale chce pre toho druhého vždy len to najlepšie. A toto chcenie, ktoré nikdy nemyslí na seba, poskytuje zároveň najlepšiu ochranu pred každým prechmatom.

Základom lásky aj v pokročilom ľudskom veku sú vždy opäť ideálne-túžobné city neskazenej mládeže, ktoré pociťuje pri vstupe sexuálnej sily. Lenže tá sa prejavuje inak: Zrelého človeka podnecuje, aby rozvil plnú silu všetkých svojich možností až do heroizmu. Veku sa pritom nekladú hranice. Sexuálna sila pretrváva, aj keď je nízky pohlavný pud vyradený; veď sexuálna sila a pohlavný pud nie sú to isté.

Len čo človek poskytne priestor čistej láske, či už je to láska muža k žene, alebo opačne, láska k priateľovi, k priateľke, k rodičom, k dieťaťu, na tom nezáleží, len keď je čistá, tak ako prvý dar prináša aj príležitosť na odvrhnutie karmy, ktorá sa môže veľmi rýchlo „symbolicky“ rozuzliť. „Uschne“, keďže v človeku už nenachádza nijakú rovnorodú ozvenu, nijakú potravu. Tým sa človek oslobodzuje! A tak sa začína vzostup, vyslobodenie z nedôstojných pút, ktoré ho držia dole.

Pritom prvý prebúdzajúci sa cit je zdanie, že nie sme hodní toho druhého, koho milujeme. Tento dej môžeme nazvať precitnutím skromnosti a pokory, teda získaním dvoch veľkých cností. K tomu sa pripája úsilie ochranne držať nad druhým ruky, aby sa mu odnikiaľ neublížilo. „Chcem-ťa-nosiť-na-rukách“ nie je prázdny výrok, ale celkom správne charakterizuje vzrastajúci cit. V tom však spočíva vzdanie sa vlastnej osobnosti, veľké chcenie slúžiť, čo samo by mohlo postačiť na odvrhnutie všetkej karmy v krátkom čase, ak toto chcenie pretrvá a neustúpi čisto zmyselným pudom. Nakoniec pri čistej láske prichádza ešte vrúcne prianie môcť vykonať pre milovaného človeka skutočne niečo veľké v ušľachtilom zmysle, neublížiť mu a nezarmútiť ho ani pohľadom, ani myšlienkou, ani slovom, o to menej nejakým nepekným skutkom. K životu sa prebúdza najnežnejšia ohľaduplnosť.

Potom platí pevne si udržať túto čistotu citu a dať jej prednosť pred všetkým ostatným. V takomto stave nikdy nebude niekto chcieť alebo konať niečo zlé. Jednoducho to nedokáže, ale naopak v týchto citoch má najlepšiu ochranu, najväčšiu silu, najdobromyseľnejšieho radcu a pomocníka.

Stvoriteľ vo svojej múdrosti tým dal záchranný pás, ktorý v pozemskom živote neraz narazí na každého človeka, aby sa ho zachytil a vyšvihol sa nahor!

Pomoc je tu pre všetkých. Nikdy nerobí rozdiel ani vo veku, ani v pohlaví, ani medzi chudobným či bohatým, ani medzi vysoko alebo nízko postaveným. Preto je láska tým najväčším Božím darom! Kto to pochopí, ten si je istý záchranou z každej núdze a z každej hlbiny!

Láska je schopná vytrhnúť ho silou búrky nahor k Svetlu, k Bohu, ktorý sám je láska. —

Len čo sa v človeku zrodí láska, ktorá sa usiluje o to, aby druhému pripravila jas a radosť, a nestrhávala ho nadol nečistou žiadostivosťou, ale aby ho ochranne vysoko povznášala, tak mu slúži bez toho, že by si pritom svoju službu uvedomoval; lebo sa tým stáva skôr nesebeckým a radostným darcom. A takáto služba ho oslobodzuje!

Ak chce pritom človek nájsť správnu cestu, nech dbá vždy len na jedno. Nad všetkými pozemskými ľuďmi sa vznáša veľké a silné prianie: Môcť byť pred sebou samými skutočne takí, za akých ich považujú , ktorí ich milujú. A toto prianie je tá pravá cesta! Vedie bezprostredne do výšin.

Takto sa ľuďom ponúka veľa príležitostí, aby sa vzchopili a povzniesli, ale oni ich nevyužívajú.

Človek dneška je iba ako muž, ktorému zverili ríšu, ale on dáva prednosť márneniu svojho času detskými hračkami.

Je len samozrejmé a nedá sa očakávať nič iné, než že mocné sily, ktoré človek dostal, ho musia rozdrviť, keď ich nevie riadiť.

Aj sexuálna sila musí zničiť jednotlivca i celé národy tam, kde sa jej hlavná úloha zneužíva! Účel plodenia prichádza až v druhom rade.

A aké pomocné prostriedky poskytuje sexuálna sila každému človeku, aby jej hlavnú úlohu aj spoznal a prežíval!

Pomyslime na telesnú hanblivosť! Tá sa prebúdza súčasne so sexuálnou silou, je daná na ochranu.

Aj tu, ako v celom stvorení, je trojzvuk, a pri zostupovaní vidíme aj stále väčšie zhutňovanie. Hanblivosť, ako prvý účinok sexuálnej sily, má ako prechod k pohlavnému pudu tvoriť prekážku, aby sa človek na svojej výške živočíšne neoddával pohlavnému ukájaniu.

Beda národu, ktorý na to nedbá!

Silná hanblivosť sa stará o to, aby človek nikdy nemohol podľahnúť opojeniu zmyslov! Chráni pred náruživosťou; lebo celkom prirodzeným spôsobom nikdy nepripustí príležitosti zabudnúť sa čo len na zlomok okamihu.

Len násilím môže človek svojou vôľou odsunúť nabok tento nádherný dar a potom sa správať ako zviera! Ale taký násilný zásah do svetového poriadku Stvoriteľa sa mu musí stať kliatbou; lebo sila telesného pohlavného pudu, ktorá sa takto stala neviazanou, je pre neho vo svojej nespútanosti už neprirodzená.

Ak chýba hanblivosť, mení sa človek z pána na otroka, je strhnutý zo svojho ľudského stupňa a postavený ešte pod zviera.

Nech človek pamätá na to, že jedine silný stud zabraňuje príležitosti na pád. Tým dostal najsilnejšiu ochranu.

Čím väčší je stud, tým ušľachtilejší je pud, a tým vyššie stojí človek duchovne. Je to najlepšie meradlo jeho vnútornej duchovnej hodnoty! Toto meradlo je neklamné a každému človeku ľahko spoznateľné. Zadusením alebo odstránením vonkajšej hanblivosti sa súčasne vždy udusia aj jemnejšie a najhodnotnejšie duševné vlastnosti, a tým sa znehodnotí vnútorný človek.

Je neklamným znamením hlbokého pádu a celkom istého úpadku, keď sa ľudstvo pod klamnou zámienkou pokroku chce „povzniesť“ nad tento v každom ohľade podporujúci klenot hanblivosti! Či už je to pod pláštikom športu, hygieny, módy, výchovy detí, alebo pod mnohými inými na to vítanými zámienkami. Úpadok a pád sa potom nedajú zastaviť a len hrôzy najhoršieho druhu môžu jednotlivcov ešte priviesť k rozumu.

A predsa je pozemskému človeku uľahčené vydať sa na cestu k výšinám.

Stačí, keď sa len stane „prirodzenejším“. Byť prirodzený však neznamená behať polonahý alebo chodiť bosý v neprimeranom oblečení! Byť prirodzený znamená starostlivo dbať na vnútorné city a násilne sa neuzatvárať ich napomínaniam! Len aby sa nezdal nemoderný.

Viac ako polovica všetkých ľudí je však dnes, žiaľ, už tak ďaleko, že sú príliš otupení, aby ešte chápali prirodzené city. Sú na to už priveľmi obmedzení. Skončí sa to výkrikom hrôzy a zdesenia!

Blaho tomu, kto potom bude môcť opäť oživiť hanblivosť! Bude mu štítom a oporou, keď sa všetko ostatné zmení na trosky.