6. Osud

Ľudia hovoria o zaslúženom a nezaslúženom osude, o odmene a treste, odplate a karme.

To všetko sú len čiastočné označenia zákona zakotveného vo stvorení: Zákon zvratného pôsobenia!

Zákon, ktorý spočíva v celom stvorení od prvopočiatku, ktorý bol nezmazateľne votkaný do veľkého, nikdy sa nekončiaceho diania ako nevyhnutná súčasť samého tvorenia a vývoja. Ako obrovský systém najjemnejších nervových vlákien udržiava a oživuje mohutný vesmír a podporuje trvalý pohyb, večné dávanie a prijímanie!

Jednoducho a stručne, a predsa tak výstižne to povedal už veľký zvestovateľ Pravdy, Ježiš Kristus: „Čo človek zaseje, to bude žať!“

V týchto niekoľkých slovách sa tak skvele odzrkadľuje dianie a život v celom stvorení, že sa to sotva dá vyjadriť inak. Od vekov je zmysel týchto slov votkaný do všetkého bytia. Neotrasiteľne, nedotknuteľne, nepodplatiteľne v ustavičnom pôsobení.

Môžete to vidieť, ak vidieť chcete! Začnite s tým pri pozorovaní okolia, ktoré je vám teraz viditeľné. Čo nazývate prírodnými zákonmi, to sú vlastne božské zákony, sú Stvoriteľovou vôľou. Rýchlo spoznáte, ako neochvejne a vytrvalo pracujú; veď ak zasejete pšenicu, nezožnete raž, a ak rozsievate raž, tak vám nemôže vyrásť ryža! To je každému človeku také samozrejmé, že pritom vôbec nepremýšľa o vlastnom dianí. Preto si ani neuvedomuje prísny a mocný zákon, ktorý v tom spočíva. A predsa pritom stojí pred rozriešením záhady, ktorá by pre neho nemusela byť záhadou.

Rovnaký zákon, ktorý dokážete pozorovať pri sejbe, pôsobí s tou istou spoľahlivosťou a silou aj v tých najjemnejších veciach, ktoré ste schopní rozoznať len pomocou zväčšovacích skiel, a pokračujúc ešte ďalej, v jemnohmotnej časti celého stvorenia, ktorá je oveľa väčšia než hrubohmotná. Nezmeniteľne spočíva v každom dianí, aj v najjemnejšom vývoji vašich myšlienok, ktoré predsa tiež majú určitú hmotnosť, keďže inak by nemohli vyvolať nijaký účinok.

Ako ste sa mohli domnievať, že by to malo byť iné práve tam, kde by ste to chceli mať iné vy? Vaše pochybnosti nie sú v skutočnosti ničím iným než vyslovenými vnútornými prianiami!

V celom vám viditeľnom i neviditeľnom bytí to nie je inak, než že každý druh plodí rovnaký druh bez ohľadu na to, z akej je látky. Práve tak to pokračuje pri raste a vzniku, pri prinášaní plodov a rovnakom spôsobe rodenia. Toto dianie jednotne preniká všetkým, nerobí nijaké rozdiely, nezanecháva medzery, nezastavuje sa ani pred inou časťou stvorenia, ale vlečie za sebou všetky účinky ako neroztrhnuteľnú niť, bez prestania alebo prerušenia. Aj keď sa väčšina ľudstva vo svojej obmedzenosti a namyslenosti izolovala od vesmíru, božské alebo prírodné zákony neprestali preto ľudstvo považovať za jeho súčasť, ale nezmeneným spôsobom pracujú pokojne a rovnomerne ďalej.

Zákon zvratného pôsobenia však spôsobuje aj to, že všetko, čo človek zasieva, teda tam, kde zadá príčinu na pôsobenie alebo následok, musí aj zožať!

Človek má na začiatku každého počínania vždy iba slobodné rozhodnutie, to znamená, že môže rozhodovať kam, ktorým smerom má byť vedená prasila, ktorá ním prúdi. Z toho vzniknuté následky, ktoré vyvolala sila v tom smere, ktorý si želal, musí potom znášať sám. Napriek tomu mnohí zotrvávajú v tvrdení, že človek predsa nemá slobodnú vôľu, keď je podrobený osudu!

Táto nerozvážnosť má slúžiť buď na sebaomámenie, alebo na hnevlivé podriadenie sa niečomu nevyhnutnému, možno aj na reptajúcu rezignáciu, ale hlavne na sebaospravedlnenie; lebo každý z týchto spätne na neho dopadajúcich následkov mal svoj začiatok, a pri tomto začiatku je príčina neskoršieho následku v predchádzajúcom slobodnom rozhodnutí človeka. Toto slobodné rozhodnutie kedysi predchádzalo každému zvratnému pôsobeniu, teda každému osudu! Svojím prvým chcením človek zakaždým splodil, vytvoril niečo, v čom potom, skôr či neskôr, sám raz bude musieť žiť. Kedy to nastane, je však veľmi rozdielne. Môže to byť ešte v tom istom pozemskom živote, v ktorom na to dalo podnet prvé chcenie, ale práve tak sa to môže stať po odložení hrubohmotného tela v jemnohmotnom svete, alebo ešte aj neskoršie opäť v hrubohmotnom pozemskom živote. Tieto premeny pritom nehrajú nijakú rolu, ony človeka od toho neoslobodzujú. Trvalo so sebou nesie spojovacie vlákna, kým sa z nich nevyslobodí, to znamená, kým sa „nevykúpi“ prostredníctvom konečného následku, čo sa uskutoční prostredníctvom zákona zvratného pôsobenia.

Tvorca je viazaný na svoj vlastný výtvor, i keď ho určil aj iným!

Ak sa teda človek rozhodol vykonať druhému niečo zlé, či už myšlienkami, slovami alebo skutkami, tak tým niečo „vyslal do sveta“, pričom je úplne ľahostajné, či je to všeobecne viditeľné, alebo nie, či je to teda hrubohmotné, alebo jemnohmotné, má to v sebe silu, a tým aj život, ktorý sa ďalej vyvíja a uplatní v zamýšľanom smere.

Ako sa účinok prejaví na tom, komu je určený, to celkom závisí od duševného stavu zasiahnutého, ktorému to môže uškodiť buď veľmi, alebo málo, možno aj inak než sa zamýšľalo, alebo mu to vôbec neuškodí; lebo duševný stav zasiahnutého je opäť sám rozhodujúci pre neho samého. Nikto teda nie je takým veciam vydaný napospas bez ochrany.

Inak je to s tým, kto svojím rozhodnutím a svojím chcením zadal príčinu na tento pohyb, kto bol teda jeho pôvodcom. Jeho výtvor s ním bezpodmienečne zostáva spojený a po dlhšom alebo kratšom putovaní vesmírom sa k nemu zase vracia, posilnený a ako včela obťažkaný následkom príťažlivosti rovnorodého. Zákon zvratného pôsobenia sa pritom prejaví tak, že každý výtvor pri svojom pohybe vesmírom pritiahne k sebe rozličné výtvory rovnakého druhu, alebo je nimi sám priťahovaný, a ich zhlukovaním vzniká prameň sily, ktorý ako z centrály spätne vysiela zvýšenú silu rovnakého druhu na všetkých tých, ktorí sú prostredníctvom svojich výtvorov ako šnúrami spojení so zhromaždiskom.

Týmto posilnením nastáva aj čoraz väčšie zhutnenie, až z toho napokon vzniká hrubohmotný prejav, v ktorom musí niekdajší pôvodca sám vychutnať to, čo kedysi chcel, aby sa od toho konečne oslobodil. Tak vzniká a vyvíja sa ten obávaný a zneuznávaný osud! Je spravodlivý až do najmenšieho a najjemnejšieho odtieňa, pretože priťahovaním len rovnakých druhov nemôže v spätnom žiarení nikdy priniesť niečo iné než to, čo človek pôvodne skutočne sám chcel. Či chcenie bolo určené niekomu inému, alebo bolo všeobecné, je pritom ľahostajné; lebo rovnaký dej prebieha, prirodzene, aj vtedy, keď človek svoje chcenie nezameria bezvýhradne na jednotlivca alebo na viacerých ľudí, ale keď vôbec žije v nejakom druhu chcenia.

Druh chcenia, pre ktorý sa rozhodne, je smerodajný pre plody, ktoré nakoniec musí zožať. Tak na človeku visia nesčíselné jemnohmotné vlákna, alebo on na nich, ktorými k nemu naspäť prúdi všetko to, čo kedysi chcel. Tieto prúdy vytvárajú zmes, ktorá trvalo a silne vplýva na utváranie charakteru.

Tak je v mohutnej mašinérii vesmíru veľa vecí, ktoré spolupôsobia na tom, ako sa človeku „vodí“, ale nestane sa mu nič také, na čo by vopred nebol dal podnet.

On sám si dodáva vlákna, z ktorých sa na neúnavných tkáčskych krosnách života zhotoví plášť, ktorý bude musieť nosiť.

Kristus jasne a zreteľne vyjadril to isté, keď povedal: „Čo človek zaseje, to bude žať.“ Nepovedal „môže“ žať, ale „bude“ žať. Je to to isté, ako keby bol povedal: musí žať to, čo zasial.

Ako často počúvame hovoriť od ináč veľmi rozvážnych ľudí: „Že Boh dopustí niečo také, to mi je nepochopiteľné!“

Nepochopiteľné je však skôr to, že ľudia môžu niečo také vysloviť! Akého malého si podľa tohto výroku predstavujú Boha. Podávajú tým dôkaz, že ho považujú za „svojvoľne konajúceho Boha“.

Ale Boh vôbec priamo nezasahuje do všetkých tých malých a veľkých ľudských starostí, do vojen, do utrpení a do všetkého, čo ešte na zemi je! Od začiatku votkal do stvorenia svoje dokonalé zákony, ktoré samočinne vykonávajú svoju nepodplatiteľnú prácu, takže všetko sa splňuje navlas presne a večne rovnako, čím je práve tak vylúčené uprednostňovanie, ako aj poškodenie, a akákoľvek nespravodlivosť je nemožná. Boh sa teda nemusí o to extra starať, jeho dielo je dokonalé.

Hlavnou chybou mnohých ľudí je však to, že posudzujú iba podľa hrubohmotného a seba v ňom vidia ako stred, okrem toho počítajú s jediným pozemským životom, zatiaľ čo v skutočnosti majú už niekoľko pozemských životov za sebou. Tieto životy, ako aj medziobdobia v jemnohmotnom svete, sú jediným bytím, ktorým sa bez prerušenia tiahnu pevné spojovacie vlákna, takže teda v súčasnom pozemskom bytí je viditeľná len malá časť následkov týchto vlákien. Preto je veľkým omylom veriť, že narodením sa začína úplne nový život, že dieťa je teda „nevinné“ a že všetky udalosti sa môžu pričítať len krátkemu pozemskému bytiu. Keby to naozaj tak bolo, potom by sa, samozrejme, pri jestvujúcej spravodlivosti museli všetky príčiny, účinky a spätné pôsobenia zhrnúť do obdobia jedného pozemského bytia.

Odvráťte sa od tohto omylu. Rýchlo potom vo všetkých udalostiach objavíte dnes tak často chýbajúcu logiku a spravodlivosť!

Mnohí sú pritom nastrašení a plní obáv z toho, čo ich podľa týchto zákonov ešte čaká v spätnom pôsobení z minulosti.

To sú však zbytočné starosti pre tých, ktorí to s dobrým chcením berú vážne; lebo v samočinných zákonoch spočíva súčasne aj bezpečná záruka milosti a odpustenia!

Celkom odhliadnuc od toho, že pevným nástupom dobrého chcenia je ihneď vymedzená hranica pre bod, kde sa musí skončiť reťaz zlých spätných účinkov, uplatní sa tu ešte iné dianie nesmiernej hodnoty: V dôsledku trvalého dobrého chcenia vo všetkom myslení i konaní prúdi, taktiež spätne pôsobiac, neprestajná posila z rovnorodého zdroja síl, takže dobro sa v samom človeku stále viac upevňuje, vychádza z neho a predovšetkým podľa toho formuje jemnohmotné okolie, ktoré ho obklopí ako ochranný plášť, podobne ako vzduchová vrstva ochraňuje zem.

Ak sa k tomuto človeku vracajú z minulosti na rozuzlenie zlé spätné pôsobenia, skĺznu po jeho čistom okolí alebo plášti, a tak sú od neho odvrátené.

Ak však do tohto obalu predsa vniknú, tak sa zlé žiarenia buď ihneď rozložia, alebo sa aspoň značne zoslabia, takže ich škodlivý účinok nenastane vôbec, alebo len v celkom nepatrnej miere.

Okrem toho sa nastavšou premenou stal aj vlastný vnútorný človek, na ktorého sú spätné žiarenia nasmerované, trvalou snahou o dobré chcenie oveľa jemnejším a ľahším, takže nie je rovnorodý s väčšou hutnosťou zlých alebo nižších prúdení. Je to podobné ako pri bezdrôtovej telegrafii, keď prijímací aparát nie je naladený na rovnakú vlnovú dĺžku ako vysielací aparát.

Prirodzený dôsledok toho je, že hutnejšie prúdy, pretože sú inorodé, sa nemôžu zachytiť a prejdú ním neškodne bez následkov.

Preto bez meškania do práce! Stvoriteľ vám vo stvorení všetko vložil do rúk. Využite čas! Každý okamih pre vás skrýva skazu alebo víťazstvo!