35. Zločin hypnózy

Je to zvláštne! Ešte pred dvadsiatimi rokmi sa proti tvrdeniu, že skutočne jestvuje hypnóza, zúrivo stavali predovšetkým mnohí lekári. Nezľakli sa označiť hypnózu za nezmysel a podvod, ako to krátko predtým urobili aj s liečivým magnetizmom, ktorý sa dnes pre mnohých stal veľkým požehnaním. Vykonávateľov napádali tým najostrejším spôsobom, nazývali ich podvodníkmi a klamármi.

Dnes sú to opäť práve lekári, ktorí si väčšinou osvojili hypnózu. Čo ešte pred dvadsiatimi rokmi tými najostrejšími výrazmi popierali, to dnes zastávajú.

To sa dá posúdiť z dvoch hľadísk. Kto celkom objektívne sledoval vtedajší rozhorčený boj, ten sa dnes nemôže, prirodzene, ubrániť úsmevu, ak musí znova pozorovať, ako sa voľakedajší nepriateľskí horlivci teraz ešte s väčšou horlivosťou pokúšajú používať hypnózu, ktorou tak opovrhovali. Na druhej strane sa musí zase priznať, že takému takmer grotesknému obratu predsa len patrí aj úcta. Treba na to predsa určitú odvahu vystaviť sa nebezpečenstvu zosmiešnenia, čo sa dá práve v tomto prípade veľmi ľahko pochopiť. Musí sa v tom spoznať to závažné, čo by ľudstvu skutočne osožilo a z tohto dôvodu ani neodradilo podstúpiť také nebezpečenstvo.

Je len poľutovaniahodné, že ľudia sa z toho nepoučili aj pre budúcnosť a že sa nestali opatrnejšími pri posudzovaní a – pokojne to povedzme – pri napádaní, ak ide o veci, ktoré patria do rovnakej oblasti ako hypnóza. Žiaľ, aj s mnohými inými odbormi rovnakej oblasti, napriek všetkým skúsenostiam, sa dnes zaobchádza opäť presne tak isto, ba skoro ešte horšie. Nakoniec sa aj tak bude musieť zopakovať to isté divadlo, že ľudia sa zrazu bez prechodu horlivo zasadia za niečo, čo sa dosiaľ tak tvrdošijne snažili popierať. Ba ešte viac, že sa budú všetkými prostriedkami bezohľadne pokúšať dostať len do vlastných rúk vykonávanie všeličoho z toho, čoho hľadanie a nachádzanie najprv opatrne a za neprestajných bojov prenechávali iným, väčšinou takzvaným „laikom“. Či sa to potom ešte vždy môže označiť za zásluhu a za odvážny čin, to nech zostane otvorenou otázkou. Naopak, je oveľa pravdepodobnejšie, že tieto večné opakovania môžu už aj zmienené záslužné počínanie postaviť do iného svetla. Taký je výsledok povrchného posudzovania.

Stane sa to však oveľa povážlivejším, keď sa správne spoznajú účinky použití hypnózy. Že sa konečne uznalo a potvrdilo jestvovanie hypnózy, a tým prestali veľavravné, ale podľa doterajších skúseností len nevedomosť prezrádzajúce útoky vedy, je dobré. Ale že sa tým pod protektorátom doterajších zrazu vzdelaných protivníkov tak veľmi rozšírilo aj jej použitie, svedčí o tom, že títo vzdelanci sú ešte oveľa vzdialenejší od skutočného poznania ako pôvodní hľadajúci a toľko hanení laici.

Je otriasajúce vedieť, aké zlo vzniká tým, že tisíce ľudí sa dnes dôverčivo zverujú do takzvaných povolaných rúk, aby sa dobrovoľne podrobili hypnóze, na čo ich niekto nahovoril, alebo, čo je najpodlejšie, ich prinútil bez ich vedomia. I keď sa to všetko deje s najlepším úmyslom, v snahe sprostredkovať tým dobro, nič to nezmení na nesmiernej škode, ktorú vykonávanie hypnózy napácha v každom prípade! To nie sú povolané ruky, ktoré používajú hypnózu. Povolaným môže byť len niekto, kto sa dokonale vyzná v oblasti, do ktorej patrí všetko to, čo používa. Pri hypnóze by to bola jemnohmotná oblasť! A kto túto oblasť skutočne pozná, nie že by si to trúfalo len namýšľal, ten nikdy nebude používať hypnózu, ak svojmu blížnemu chce to najlepšie. Iba ak by zamýšľal s plným vedomím mu ťažko ublížiť. Preto sa ľudia prehrešujú všade tam, kde používajú hypnózu, nezáleží na tom, či sú to laici, alebo nie! Niet v tom ani jedinej výnimky!

Už len pri jednoduchom logickom uvažovaní musíme dôjsť k záveru, že je to v skutočnosti predsa bezmedzná ľahkomyseľnosť, ak sa pracuje s niečím, čoho dosah môžeme vidieť len v začiatočných stupňoch a čoho konečný účinok ešte nie je známy. Ak taká ľahkovážnosť v záležitostiach blaha a bôľu blížnych spôsobuje škodu nielen príslušnej pokusnej osobe, ale zodpovednosť dvojnásobne ťažko dopadne aj na vykonávateľa, tak to nie je nijakou útechou. Ľudia by radšej nemali tak dôverčivo pristupovať na niečo, čo aj sami dôkladne nepoznajú. Ak sa to stane bez ich vedomia a vôle, potom je taký postup tak či tak riadnym zločinom, aj keď ho vykonali takzvané povolané ruky.

Keďže sa nedá predpokladať, že by všetci, ktorí pracujú s hypnózou, mali v úmysle škodiť svojim blížnym, prichádza do úvahy len to, že o podstate hypnózy nemajú ani zdania a pred následkami svojej vlastnej činnosti stoja s úplným nepochopením. O tom niet ani najmenšej pochybnosti; lebo do úvahy môže prichádzať len jedno alebo druhé. Teda ako jediné ostáva nepochopenie.

Ak nejaký človek používa voči svojmu blížnemu hypnózu, tak tým spútava jeho ducha! Toto spútanie je samo osebe duchovným prečinom alebo zločinom. Neospravedlňuje ani to, ak sa hypnóza používa s cieľom liečiť telesnú chorobu, alebo ako prostriedok na psychické zlepšenie. Práve tak málo sa môže na obhajobu uviesť, že pri takto dosiahnutých pozitívnych psychických zmenách sa zlepšilo aj chcenie príslušného človeka, takže hypnóza liečenému prospela. Žiť a konať v takej domnienke je sebaklam; lebo iba čo duch vykoná z úplne slobodného a neovplyvneného chcenia, môže mu priniesť taký úžitok, aký potrebuje na skutočný vzostup. Všetko ostatné sú vonkajšie veci, ktoré mu len prechodne môžu priniesť zdanlivý osoh alebo škodu. Každé spútanie ducha, nezáleží na tom, na aký účel sa to stalo, je vždy bezpodmienečným zastavením v možnosti potrebného pokroku. Nehľadiac na to, že takéto spútanie so sebou prináša oveľa viac nebezpečenstiev ako výhod. Takto spútaný duch je nielenže prístupný vplyvu hypnotizéra, ale do určitej miery zostáva, napriek eventuálnemu zákazu hypnotizéra, bez ochrany vystavený aj iným jemnohmotným vplyvom, pretože počas spútania mu proti nim chýba naliehavo potrebná ochrana, ktorú môže poskytnúť len úplná voľnosť pohybu. Že ľudia z týchto trvalých bojov, útokov a z vlastnej úspešnej alebo neúspešnej obrany nič nespozorujú, nevylučuje živosť v jemnohmotnom svete a jej vlastné spolupôsobenie pri tom.

Každý, kto sa podrobuje účinnej hypnóze, je teda viac či menej trvalo brzdený v skutočnom pokroku svojho najhlbšieho jadra. Vonkajšie okolnosti, ak sa tým stali ešte nepriaznivejšími alebo zdanlivo prechodne priaznivými, sú až druhoradé a nesmú byť teda ani pri posudzovaní smerodajné. Duch musí zostať v každom prípade slobodný, pretože, koniec koncov, ide iba o neho!

Povedzme, že navonok nastane viditeľné zlepšenie, o čo sa tak radi opierajú tí, ktorí pracujú s hypnózou, lenže príslušný človek nemá z toho v skutočnosti nijaký úžitok. Jeho spútaný duch nedokáže pôsobiť rovnako jemnohmotne tvorivo ako dokonale voľný duch. Jemnohmotné výtvory, ktoré splodí jeho spútaná či vynútená vôľa, nemajú silu, pretože sú sformované až z druhej ruky a v jemnohmotnom svete veľmi skoro vädnú. Preto mu teda ani jeho zlepšené chcenie nemôže vo zvratnom pôsobení priniesť taký úžitok, aký sa dá bezvýhradne očakávať pri výtvoroch slobodného ducha. Práve tak je to, prirodzene, aj vtedy, keď spútaný duch na príkaz svojho hypnotizéra chce a vykoná niečo zlé. Napriek zlému hrubohmotnému konaniu jeho jemnohmotné výtvory pre svoju bezvládnosť čoskoro zaniknú alebo sú pohltené inými rovnorodými útvarmi, takže vôbec nemôže nastať jemnohmotné zvratné pôsobenie, preto takto prinúteného človeka môže síce zasiahnuť pozemská zodpovednosť, ale nie duchovná zodpovednosť. Presne taký istý dej je u choromyseľných. Opäť v tom vidíme dokonalú spravodlivosť Stvoriteľa, ktorá sa vo svojej dokonalosti prejavuje v jemnohmotnom svete nedosiahnuteľnými živými zákonmi. Takto prinúteného človeka nemôže napriek zlým činom, ktoré spáchal pod vplyvom cudzej vôle, zasiahnuť vina, ale práve tak ani požehnanie, pretože aj svoje lepšie skutky vykonal pod tlakom cudzej vôle, na čom on, ako samostatné „ja“, nemal nijaký podiel.

Zato sa však deje niečo iné: Násilné spútanie ducha hypnózou pripúta súčasne človeka vykonávajúceho hypnózu k jeho obeti ako najsilnejšími reťazami. Nevymaní sa z toho dovtedy, pokým tomu, koho takto násilne zastavil v jeho slobodnom vývoji, nepomôže dostať sa tak ďaleko vpred, kam by tento človek bol musel dôjsť, keby ho nebol spútal. Hypnotizér musí ísť po svojom pozemskom úmrtí až tam, kam došiel duch ním spútaný, aj keby to bolo až do najhlbších hlbín. Čo teda podľa toho rozkvitne takým ľuďom, ktorí sa hodne zaoberajú používaním hypnózy, to si môžeme ľahko domyslieť. Keď po pozemskej smrti opäť nadobudnú vedomie, so zdesením spoznajú, koľko pút ich viaže jednak k tým, ktorí ich už predišli na druhý svet, a jednak k tým, ktorí ešte putujú po zemi. Ani jedno puto im potom nemôže byť odpustené. Taký človek musí rozväzovať článok za článkom, aj keby tým mal stratiť tisícročia. Je však pravdepodobné, že to už nebude môcť úplne dokončiť, ale bude strhnutý do spoločného rozkladu, ktorý zničí osobnosť jeho vlastného „ja“;

lebo sa ťažko prehrešil proti Duchu!