34. Hoďte na neho všetku vinu

Tieto tak často používané slová sú jedným z hlavných upokojujúcich prostriedkov pre všetkých, ktorí sa nazývajú veriacimi kresťanmi. Lenže tento prostriedok je jed, ktorý spôsobuje omámenie. Podobne ako je to s mnohými jedmi, ktoré sa užívajú pri chorobách na otupenie objavujúcich sa telesných bolestí a aby sa nimi docielilo zdanlivé upokojenie, tak je to v duchovnej súvislosti so slovami: „Hoďte na neho všetku vinu; lebo on nás vykúpil a jeho ranami sme sa uzdravili!“

Keďže veriaci považujú tento výrok za jeden zo základných stĺpov cirkevno-kresťanských náuk, pôsobí medzi nimi o to zhubnejšie. Budujú na ňom celé svoje vnútorné stanovisko. Tým sa však dostávajú do smrtiaceho objatia slepej viery, v ktorom sa na všetko ostatné môžu pozerať už len v silnom zakalení, až sa nakoniec celý obraz zmení a Pravdu zahalí sivý závoj, takže oporu môžu nájsť už len v umelo zostavených prekrútených teóriách, ktoré sa v deň poznania musia zrútiť aj s nimi.

Hoďte na neho všetku vinu...!“ Bláznivý sebaklam! Ako oheň vnikne svetlá Pravda do radov falošných učiteľov a lenivých veriacich a vzbĺknuc spáli všetko nepravdivé! Masy sa ešte dnes pohodlne slnia vo viere, že všetko, čo Spasiteľ vytrpel a vykonal, stalo sa kvôli nim. V dôsledku lenivosti svojho myslenia považujú za trúfalosť a bezbožnosť názor každého takého človeka, ktorý sa domnieva, že sa musí ešte aj sám trochu pričiniť, aby sa mohol dostať do neba. V tomto ohľade mnohí prejavujú pozoruhodnú pokoru a skromnosť, ktoré by sme v iných prípadoch u nich márne hľadali. Podľa ich uváženia by sa to rovnalo rúhaniu, keby sa čo i len celkom slabo a nesmelo pripustila myšlienka, že zostúpenie Spasiteľa na zem, a s tým spojené utrpenie a smrť by ešte nemohli stačiť na to, aby sa zmyli hriechy všetkých tých ľudí, ktorí už nepochybujú o jeho vtedajšom pobyte na zemi.

Hoďte na neho všetku vinu...“ myslia si s oduševnenou zbožnosťou a nevedia, čo vlastne robia. Oni spia, no ich prebudenie bude raz hrozné! Ich zdanlivo pokorná viera nie je nič iné než samoľúbosť a bezhraničná pýcha, ak si myslia, že Syn Boží zostúpi, aby slúžiac pripravil pre nich cestu, po ktorej by sa potom mohli bezmyšlienkovito vteperiť priamo do nebeskej ríše. Každý by mal vlastne bez všetkého ihneď spoznať tú prázdnotu. Mohla sa zrodiť len z neopísateľnej pohodlnosti a ľahkomyseľnosti, ak ju nevytvoril dôvtip ako vnadidlo na získanie pozemských výhod!

Ľudstvo sa stratilo v tisícorakých bludiskách a klame samo seba svojou bláznivou vierou. Aké je v tom znižovanie Boha. Čím je človek, keď sa odvažuje očakávať, že sám Boh pošle svojho jednorodeného Syna, teda časť svojej vlastnej bezbytostnej živosti, aby ľudia mohli na neho hodiť bremeno svojich hriechov, len aby sa sami nemuseli namáhať prať svoju špinavú bielizeň a odnášať temné bremená, ktoré na seba uvalili. Beda tým, ktorí sa raz budú musieť zodpovedať z takýchto myšlienok! Je to najbezočivejšie pošpinenie vznešeného Božstva! Kristovo poslanie nebolo také podradné, ale bolo plné dôstojnosti a vyžadujúc viedlo k Otcovi.

Už raz som poukázal na veľké vykupiteľské dielo Syna Božieho²⁷. Jeho veľké dielo lásky vzišlo na tomto i na onom svete a prinieslo ovocie všetkého druhu. Medzitým sa však snažili len ľuďmi povolaní veľakrát zo seba robiť Bohom povolaných, znesvätenými rukami sa chopili čistých náuk a zatemnené ich stiahli hlboko dolu k sebe. Ľudstvo, dôverujúc im bez toho, že by samo vážne skúmalo slová, ktoré učili, sa zrútilo s nimi. Vznešené jadro božskej Pravdy sa obostrelo pozemskými obmedzeniami, takže forma síce zostala, ale následkom dychtivosti po pozemskej moci a pozemských výhodách pohasla všetka žiara. Len matné šero vládne tam, kde mohol byť najjasnejší lesk duchovného života. Prosiacemu ľudstvu sa ulúpil klenot, ktorý Ježiš Kristus priniesol všetkým, ktorí po ňom túžia. Znetvorená následkom zastretia egoistickou žiadostivosťou ukazuje sa hľadajúcim nesprávna cesta, na ktorej nielenže premeškajú vzácny čas, ale veľmi často sa po nej ženú dokonca do náručia temna.

Bludné učenia rýchlo vzrastali. Bujne prerástli jednoduchosť, Pravdu, a zahalili sa do ligotavého rúcha, z ktorého farebnej nádhery sa šíri nebezpečenstvo ako z vône jedovatých bylín, ktoré omámia všetko, čo sa k nim priblíži, čím sa ochromí vlastná bedlivosť veriacich, až nakoniec pohasne. Tým odumrie aj každá možnosť vzostupu k pravému Svetlu! Ešte raz zaznie veľké volanie Pravdy nad všetkými krajinami. Potom však pre každého príde zúčtovanie s osudom, ktorý si sám natkal. Ľudia konečne dostanú to, čo doteraz tvrdošijne hájili. Budú musieť prežiť všetky omyly, ktoré sa vo svojich prianiach alebo v opovážlivých názoroch snažili vytvárať či nasledovať. U mnohých to vyvolá divoký nárek a škrípanie zubov zo strachu, zo zúrivosti a zo zúfalstva.

Títo ľudia, ktorí budú zlom tak silno postihnutí a pri súde zavrhnutí, to však potom budú zrazu pociťovať ako nespravodlivosť a krutosť, len čo budú vohnaní do tej skutočnosti, ktorú vo svojom pozemskom živote chceli doteraz uznávať za jedine správnu a ktorú ustavične nanucovali aj svojim blížnym. Potom by im mal ešte pomôcť Boh, voči ktorému prejavovali takú bezhraničnú nadutosť! Budú ho úpenlivo prosiť, volať ho a budú tiež očakávať, že On vo svojej Božskosti ľahko odpustí „nevedomému“ človiečikovi aj to najhoršie. Podľa ich zdania bude zrazu príliš „vznešený“, aby niečo také nemohol odpustiť. On, ktorého doteraz tak znevažovali!

On ich však nevypočuje, ani im viac nepomôže, pretože predtým nechceli počúvať jeho Slovo, ktoré im poslal! A v tom spočíva spravodlivosť, ktorá sa nikdy nedá oddeliť od jeho veľkej lásky.

Bolo povinnosťou ľudí, aby sami skúmali Slovo, ktoré im dal. Aj keď nechceli uznať jeho poslov. Hromovo im zaznie v ústrety: „Nechceli ste! Buďte preto teraz zahubení a vymazaní z knihy života!“