2. Prebuďte sa!

Prebuďte sa, ľudia, z oloveného spánku! Spoznajte to nedôstojné bremeno, ktoré nosíte, ktoré s nevýslovne húževnatým tlakom dolieha na milióny ľudí. Odhoďte ho! Stojí za to, aby ste ho niesli? Ani jedinú sekundu nie!

Čo skrýva? Prázdne plevy, ktoré sa placho rozplynú pred závanom Pravdy. Premárnili ste čas i silu pre nič. Preto rozlomte okovy, ktoré vás držia dole a konečne sa osloboďte!

Človek, ktorý ostáva vnútorne spútaný, bude večne otrokom, aj keby bol kráľom.

Spútavate sa všetkým, čo sa snažíte naučiť. Uvažujte: Učením sa stále nútite do cudzích foriem, ktoré vymysleli iní, dobrovoľne sa pripájate k cudziemu presvedčeniu a prisvojujete si len to, čo iní prežili v sebe, pre seba. Rozmýšľajte: Jedno nie je pre všetkých! Čo jednému prospieva, to druhému môže škodiť. Každý jednotlivec má ísť k zdokonaľovaniu svojou vlastnou cestou. Jeho výzbrojou na to sú schopnosti, ktoré nosí v sebe. Podľa nich sa má riadiť, na nich budovať! Ak to nerobí, zostáva cudzincom sám sebe a bude stáť vždy vedľa naučeného, ktoré v ňom nikdy nemôže ožiť. Akýkoľvek úžitok je tým pre neho vylúčený. Živorí bez možnosti pokroku.

Dávajte pozor, vy, ktorí vážne túžite po Svetle a Pravde:

Cestu k Svetlu musí každý jednotlivec prežiť v sebe, musí ju sám objaviť, ak chce po nej bezpečne putovať. Len to, čo človek vnútorne prežije, čo precíti vo všetkých obmenách, len to dokonale pochopil!

Utrpenie i radosť trvalo klopú, aby povzbudili, vyburcovali k duchovnému prebudeniu. V jedinej sekunde býva potom človek pritom veľmi často oslobodený od akejkoľvek ničotnosti všedného života a cíti tak v šťastí, ako aj v bolesti, naplnený predtuchou, spojenie s Duchom, ktorý prúdi všetkým žijúcim.

A všetko je predsa život, nič nie je mŕtve! Blaho tomu, kto také okamihy spojenia uchopí a udrží, a vyšvihne sa pomocou nich nahor. Nesmie sa pritom pridŕžať meravých foriem, ale každý sa má vyvíjať sám, z vlastného vnútra.

Majte súcit s posmievačmi a so všetkými tými, ktorí sú ešte odcudzení duchovnému životu. Nehnevajte sa na nich, keď sa stanú sarkastickými; lebo tí sú iba na poľutovanie. Ako opití, ako chorí stoja pred veľkým dielom stvorenia, ktoré nám toho poskytuje tak veľa. Ako slepci, ktorí sa tápavo vlečú pozemským životom a nevidia celú tú nádheru okolo seba!

Títo najúbohejší sú zmätení, spia; lebo ako môže človek napríklad ešte tvrdiť, že jestvuje len to, čo vidí? Že tam, kde svojím zrakom nemôže nič spozorovať, niet života? Že odumretím jeho tela aj on sám prestane jestvovať iba preto, že sa dosiaľ pre svoju slepotu nemohol svojím zrakom presvedčiť o opaku? Vari nevie teraz už podľa mnohých vecí, ako úzko je obmedzená schopnosť oka? Vari ešte nevie, že to súvisí so schopnosťou jeho mozgu, viazaného na priestor a čas? Že z tohto dôvodu všetko, čo je povznesené nad priestor a čas, nemôže svojím okom rozoznať? Neujasnilo sa ešte nijakému z týchto posmievačov také logické rozumové odôvodnenie? Duchovný život, ktorý nazývame aj druhý svet, je predsa len niečo, čo sa nachádza úplne nad pozemským rozdelením priestoru a času, čo teda potrebuje rovnorodú cestu, aby sa spoznalo.

Veď naše oko niekedy nevidí ani to, čo sa dá zadeliť do priestoru a času. Pomyslime len na kvapku vody, ktorej úplnú čistotu dosvedčí každé oko a ktorá, pozorovaná zaostreným zväčšovacím sklom, skrýva milióny živých bytostí, ktoré v nej medzi sebou nemilosrdne bojujú a ničia sa. Či nie sú niekedy vo vode, vo vzduchu bacily, ktoré majú silu zničiť ľudské telo, ale oko ich nerozozná? Stávajú sa však viditeľnými pod zaostrenými prístrojmi. Kto sa potom ešte odváži tvrdiť, že neuvidíte nič nové, teraz ešte neznáme, len čo tieto prístroje zaostríte ešte viac? Zaostrite ich tisíckrát, miliónkrát, no vaše objavovanie nedospeje ku koncu, ale budú sa vám otvárať vždy nové svety, ktoré ste predtým nemohli ani vidieť, ani tušiť, ale predsa tu boli. Logické myslenie vyvodí rovnaké závery aj zo všetkého ostatného, čo doteraz mohli nazhromaždiť vedy. Dáva výhľad na trvalý vývoj, ale nikdy nie na koniec.

Čo je teda druhý svet? Mnohých mýli toto slovo. Druhý svet je jednoducho všetko to, čo sa nedá spoznať pozemskými prostriedkami. Pozemské prostriedky sú však oči, mozog a všetko ostatné, čo patrí k telu, práve tak ako nástroje, ktoré týmto častiam tela napomáhajú, aby vykonávali dôkladnejšiu a presnejšiu činnosť, ktoré ju ďalej rozširujú. Mohlo by sa teda povedať: druhý svet je to, čo je na druhej strane poznávacej schopnosti našich telesných očí. Niet však odlúčenia medzi týmto a druhým svetom! Ani nijakej priepasti! Všetko je jednotné ako celé stvorenie. Jediná sila prúdi týmto svetom a aj druhým svetom, všetko žije a pôsobí z tohto jediného prúdu života, a preto je celkom nerozlučne spojené. Z toho je zrejmé nasledujúce: Ak ochorie jedna časť toho, musí sa účinok pocítiť v druhej časti, ako v tele. Nezdravé látky tejto druhej časti prúdia potom následkom príťažlivosti rovnorodého k chorej časti, zosilňujúc tak chorobu ešte viac. Len čo sa však taká choroba stane nevyliečiteľnou, tak z toho potom vyplýva potreba odstrániť chorý úd násilím, ak trvalo nemá trpieť celok. A toto nebezpečenstvo vyžaduje zdravé zvratné pôsobenie, ktoré, sťažené nesprávnym stanoviskom, je niekedy nemysliteľné.

Z tohto dôvodu sa preorientujte. Nie tento svet a druhý svet, ale iba jedno jednotné bytie! Pojem ich odlúčenia vynašiel sám človek, pretože nemôže vidieť všetko a považuje sa za stredobod a hlavný bod jemu viditeľného okolia. Lenže okruh jeho pôsobenia je väčší. Svojím omylom o ich odlúčení sa však len násilne obmedzuje, prekáža svojmu pokroku a dáva priestor nespútanej fantázii, ktorá prináša znetvorené obrazy. Je potom prekvapujúce, keď mnohí majú v dôsledku toho len neveriaci úsmev, iní prejavujú chorobné zbožňovanie, ktoré sa stáva otrockým alebo sa zvrhne na fanatizmus? Kto sa tu ešte môže čudovať plachej úzkosti, ba i strachu a hrôze, v čom sú mnohí vychovaní? Preč s tým všetkým! Načo toto trápenie? Zrúťte túto závoru, ktorú sa snažil postaviť ľudský omyl, ktorá však nikdy nejestvovala! Doterajšie nesprávne stanovisko vám dáva aj nesprávny základ, na ktorom sa donekonečna márne snažíte vybudovať pravú vieru, teda vnútorné presvedčenie. Narážate pritom na miesta, úskalia, ktoré vás musia donútiť zaváhať, zapochybovať, alebo vás samých prinútia opäť rozbiť celú stavbu, aby ste sa potom možno zúfalí alebo nahnevaní všetkého vzdali. Škodu pritom utrpíte len sami, pretože to pre vás nie je napredovanie, ale zastavenie alebo krok späť. Cesta, ktorou raz predsa musíte prejsť, sa vám za takých okolností predlžuje.

Až keď stvorenie konečne pochopíte ako jeden celok, akým skutočne je, ak nebudete robiť rozdiel medzi týmto a druhým svetom, potom máte priamu cestu, vlastný cieľ sa posunie bližšie a vzostup vám urobí radosť, dá vám zadosťučinenie. Potom budete môcť oveľa lepšie cítiť a chápať aj zvratné pôsobenia, ktoré ako životné teplo pulzujú týmto jednotným celkom, pretože všetko pôsobenie poháňa a udržiava jediná sila. Zasvitne vám tak svetlo Pravdy!

Čoskoro spoznáte, že u mnohých je dôvodom na posmech len pohodlnosť a lenivosť iba preto, že by to vyžadovalo námahu zbúrať všetko doteraz naučené a vymyslené a postaviť nové. U iných to zasahuje do ich zaužívaného spôsobu života, preto je im to nepohodlné. Od takých sa treba odvrátiť, nehádať sa s nimi, ale svoje poznanie ochotne ponúknuť tým, ktorí sa neuspokojujú s pominuteľnými pôžitkami, ale v pozemskom bytí hľadajú viac než len napĺňanie svojho tela ako zvieratá. Ak takýmto ľuďom dávate poznanie, ktorého sa vám dostáva, potom nezahrabávate svoju hrivnu; lebo zvratným pôsobením dávania sa obohacuje a posilňuje aj vaše poznanie.

Vo vesmíre pôsobí večný zákon: že len keď sa dáva, môže sa aj prijímať, ak ide o trvalé hodnoty! To zasahuje tak hlboko, že to preniká celým stvorením ako svätý odkaz jeho Stvoriteľa. Nezištne dávať, pomáhať kde je o to núdza a mať porozumenie pre utrpenie blížneho i pre jeho slabosti znamená prijímať, pretože to je priama, pravá cesta k Najvyššiemu!

A toto vážne chcenie vám ihneď prinesie pomoc, silu! Len jediné, čestné a hlboko precítené prianie dobra a rozpoltí sa akoby plamenným mečom z druhej, teraz pre vás ešte neviditeľnej strany ihneď tá stena, ktorú si vaše myšlienky doteraz samy budovali ako prekážku; lebo vy ste predsa zajedno s tým obávaným, popieraným alebo vytúženým druhým svetom, ste s ním úzko a nerozlučne spojení.

Skúste to; veď vaše myšlienky sú poslovia, ktorých vysielate a ktorí sa vracajú obťažkaní tým, na čo ste mysleli, či už je to dobré, alebo zlé. Tak je to v skutočnosti! Pamätajte na to, že vaše myšlienky sú veci, ktoré sa duchovne formujú, stávajúc sa často útvarmi, ktoré pretrvávajú pozemský život vášho tela, potom sa vám všeličo ujasní. Preto sa tiež celkom správne hovorí: „lebo ich skutky pôjdu za nimi!“ Myšlienkové výtvory sú skutky, ktoré vás budú raz očakávať! Vytvárajú okolo vás svetlé alebo temné kruhy, ktorými musíte preputovať, aby ste prenikli do duchovného sveta. Tu nedokáže pomôcť nijaká ochrana, nijaký zásah, pretože tu ide o sebaurčenie. Prvý krok k všetkému musí preto vychádzať od vás. Nie je ťažký, spočíva iba v chcení, ktoré sa prejavuje myšlienkami. Tak nesiete nebo, ako aj peklo sami v sebe.

Rozhodnúť sa môžete, ale následkom svojho myslenia, svojho chcenia ste potom bezpodmienečne podrobení! Sami vytvárate tieto následky, preto k vám volám: „Udržiavajte kozub svojich myšlienok čistý, sprostredkujete tým mier a budete šťastní!“

Nezabúdajte, že každá myšlienka, ktorú ste vytvorili a vyslali, priťahuje na svojej ceste všetko rovnorodé alebo sa privesí na iné, čím sa stáva silnejšou, stále silnejšou a nakoniec nájde i cieľ, mozog, ktorý možno len raz na sekundu zabudne sám na seba, a tým dá priestor preniknúť a zapôsobiť takým vznášajúcim sa myšlienkovým formám. Pomyslite len na to, aká zodpovednosť potom na vás padne, keď sa taká myšlienka stane raz skutkom prostredníctvom niekoho, na koho mohla zapôsobiť! Táto zodpovednosť sa prejaví už tým, že každá jednotlivá myšlienka má s vami trvalé spojenie akoby neroztrhnuteľným vláknom a vracia sa potom so silou získanou po ceste, aby vás samých znovu zaťažila alebo oblažila podľa druhu, ktorý ste vytvorili.

Tak stojíme vo svete myšlienok a svojím terajším spôsobom myslenia tiež dávame priestor takýmto podobným myšlienkovým formám. Preto neplytvajte silou myslenia, ale zhromažďujte ju na obranu a na prenikavé myslenie, ktoré vychádza ako oštep a pôsobí na všetko. Vytvorte tak zo svojho myslenia posvätnú kopiju, ktorá bojuje za dobro, lieči rany a podporuje celé stvorenie!

Zamerajte preto svoje myslenie na konanie a napredovanie! Aby ste to uskutočnili, musíte zatriasť nejedným stĺpom, ktorý podopiera dávno získané názory. Často je to nejaký pojem, ktorý, nesprávne pochopený, nedovolí nájsť pravú cestu. Človek sa musí vrátiť k bodu, kde pojem vytvoril. Záblesk svetla zrúti celú stavbu, ktorú desaťročia namáhavo budoval, a po kratšom alebo dlhšom omráčení sa opäť dá do nového diela! Musí, pretože vo vesmíre niet zastavenia. Vezmime si napríklad pojem času:

Čas plynie! Časy sa menia! Tak všade počuť hovoriť ľudí a mimovoľne sa pritom v duchu vynorí obraz: Vidíme okolo seba plynúť časy, plné zmien!

Takýto obraz sa stane zvykom a u mnohých tak položí aj pevný základ, na ktorom stavajú ďalej a podľa neho usmerňujú celé svoje skúmanie a hĺbanie. Netrvá to však dlho a potom narazia na prekážky, ktoré si vzájomne odporujú. Ani pri najlepšej vôli sa už všetko nezhoduje. Tápajú a ponechávajú medzery, ktoré sa napriek všetkému hĺbaniu už nedajú zaplniť. Potom sa nejeden človek domnieva, že na takých miestach, kde logické myslenie nenachádza oporu, by sa mala ako náhrada použiť viera. To je však nesprávne! Človek nemá veriť vo veci, ktoré nemôže pochopiť! Musí sa snažiť porozumieť im; lebo inak dokorán otvára bránu omylom a omylmi sa vždy znehodnocuje Pravda.

Veriť bez pochopenia je len ťažkopádnosť, lenivosť myslenia! To ducha nevedie nahor, ale tlačí ho nadol. Preto hore hlavu, máme skúšať, skúmať. Takéto úsilie v nás nie je nadarmo.

Čas! Skutočne plynie? Prečo sa pri tejto zásade naráža na prekážky, ak sa to má domyslieť ďalej? Celkom jednoducho preto, že základná myšlienka je nesprávna; lebo čas stojí! My sa mu však ponáhľame v ústrety! My sa ženieme do času, ktorý je večný, a hľadáme v ňom Pravdu. Čas stojí. Zostáva ten istý, dnes, včera aj o tisíc rokov! Menia sa len formy. Noríme sa do času, aby sme čerpali z lona jeho záznamov, aby sme obohatili svoje poznanie v zbierkach času! Lebo nič sa mu nestratilo, všetko uchoval. Nezmenil sa, pretože je večný. Aj ty, ó, človeče, si stále iba ten istý, či sa javíš mladý, alebo ako starec! Zostávaš tým, čím si! Necítil si to už sám? Nespozoroval si zreteľný rozdiel medzi svojou formou a svojím „ja“? Medzi telom, ktoré je podrobené zmenám, a sebou, duchom, ktorý je večný?

Hľadáte Pravdu! Čo je Pravda? Čo dnes cítite ešte ako Pravdu, budete zajtra spoznávať už ako omyl, aby ste potom neskôr v tomto omyle zase objavili zrnká Pravdy! Lebo aj zjavenia menia svoje formy. Tak to s vami ide pri tvrdošijnom hľadaní ďalej, ale touto premenou sa stávate zrelšími!

Pravda si však zostáva vždy rovnaká, ona sa nemení; lebo je večná! A keďže je večná, nikdy ju nebude možné čisto a skutočne pochopiť pozemskými zmyslami, ktoré poznajú iba zmenu foriem! Preto sa staňte duchovnými! Osloboďte sa od všetkých pozemských myšlienok a získate Pravdu, budete v Pravde, aby ste sa v nej kúpali, trvalo ožiarení jej čistým svetlom; lebo vás úplne obklopí. Budete v nej plávať, len čo sa stanete duchovnými.

Potom sa už nebudete musieť namáhavo učiť vedám, nebude potrebné obávať sa omylov, ale na každú otázku budete mať už odpoveď v samej Pravde, ba ešte viac, nebudete mať potom už nijaké otázky, pretože budete bez rozmýšľania všetko vedieť, všetko chápať, pretože váš duch žije v čistom Svetle, v Pravde!

Preto sa duchovne osloboďte! Rozlámte všetky putá, ktoré vás držia dole! Ak sa pritom vyskytnú prekážky, radostne im jasajte v ústrety; lebo pre vás znamenajú cestu k slobode a k sile! Považujte ich za dar, z ktorého vám vyplynú výhody, a hravo ich prekonáte.

Buď sa vám predkladajú, aby ste sa na nich učili a vyvíjali sa, čím si rozmnožujete svoju výzbroj pre vzostup, alebo sú to spätné účinky nejakej viny, ktorú si tým odpykáte a môžete sa od nej oslobodiť. V oboch prípadoch vás povedú vpred. Preto sviežo cez ne, je to pre vašu spásu!

Je bláznovstvom hovoriť o úderoch osudu alebo o skúškach. Pokrokom je každý boj a každé utrpenie. Ľuďom sa tým poskytuje príležitosť vymazať tiene predošlých pochybení; veď nikomu z toho nemôže byť odpustený ani halier, pretože kolobeh večných zákonov vo vesmíre je aj v tomto prípade neposunuteľný, v ňom sa prejavuje tvorivá vôľa Otca, ktorý nám tým odpúšťa a zmazáva všetko temné.

Najmenšia odchýlka od týchto zákonov by svet premenila na trosky, tak jasne je všetko zariadené a tak múdro.

Kto má však teraz z minulosti veľmi veľa vyrovnávať, či potom tento človek nevyhnutne nezmalomyseľnie, či sa nezhrozí odpykávania vín?

Môže s tým začať s dôverou a radostne, môže byť bez obáv, ak len úprimne chce! Lebo vyrovnanie sa môže vytvoriť protiprúdom sily dobrého chcenia, ktoré v duchovnom, podobne ako iné myšlienkové formy, ožije a stane sa mocnou zbraňou, schopnou zmazať každé bremeno temna, každú ťarchu a priviesť „ja“ k Svetlu!

Sila chcenia! Táto mnohými ľuďmi netušená moc, ktorá ako nikdy nezlyhávajúci magnet priťahuje k sebe rovnaké sily, aby tým narástla ako lavína a ktorá, spojená s duchovne jej podobnými silami, pôsobí spätne, opäť zasiahne východisko, teda pôvod alebo, lepšie povedané, sploditeľa, a pozdvihne ho vysoko k Svetlu alebo ho zatlačí hlbšie do bahna a špiny! Podľa toho, ako to pôvodca kedysi sám chcel. Kto pozná toto ustavičné spoľahlivo prichádzajúce zvratné pôsobenie, ktoré spočíva v celom stvorení a ktoré sa prejaví a rozvinie s neodchylnou istotou, ten ho vie využiť, musí ho milovať, musí sa ho obávať! Tomu neviditeľný svet vôkol neho postupne ožíva; lebo pociťuje jeho pôsobenia s jednoznačnosťou, ktorá rozplýva každú pochybnosť. Musí cítiť silné vlny neúnavnej činnosti, ktoré na neho pôsobia z veľkého vesmíru, len čo na to iba trochu dbá, a nakoniec pocíti, že je ohniskom silných prúdení ako šošovka, ktorá zachytáva slnečné lúče, sústreďuje ich do jedného bodu a budí tam silu, ktorá pôsobí zápalne, ktorá svojím prúdením môže byť spaľujúca a ničiaca, ale aj liečiaca a oživujúca, prinášajúca požehnanie, ktorá je schopná vznietiť aj blčiaci oheň! A takými šošovkami sme aj my, sme schopní svojím chcením tieto neviditeľné prúdy síl, ktoré nás zasahujú, vysielať sústredené do jednej moci na dobré alebo zlé účely, aby ľudstvu priniesli požehnanie alebo aj skazu. Môžeme a máme nimi v dušiach zapaľovať blčiaci oheň, oheň nadšenia pre dobro, ušľachtilosť, pre zdokonalenie!

K tomu patrí len sila chcenia, ktorá robí človeka v určitom zmysle pánom vo stvorení pri určovaní si svojho vlastného osudu. Jeho vlastné chcenie mu prináša zničenie alebo spásu! Samo sa mu postará o odmenu alebo trest s neúprosnou istotou.

No nebojte sa, že toto poznanie vás odvedie od Stvoriteľa, že oslabí vašu doterajšiu vieru. Naopak! Znalosť týchto večných zákonov, ktoré môžeme využiť, nám umožní vidieť celé dielo stvorenia ešte oveľa vznešenejšie, svojou veľkosťou núti hlbšie bádajúceho zbožne klesnúť na kolená!

Potom človek nikdy nebude chcieť niečo zlé. S radosťou siahne po najlepšej opore, ktorá pre neho jestvuje: po láske! Po láske k celému veľkolepému stvoreniu, po láske k blížnemu, aby aj jeho viedla k nádhere tohto pôžitku, tohto vedomia sily!