1. Čo hľadáte?

Čo hľadáte? Povedzte, načo ten náhlivý zhon? Ako hukot to prechádza svetom a búrlivý príval kníh zaplavuje všetky národy. Učenci sa prehrabujú v starých spisoch, bádajú, hĺbajú až do duchovného zomdletia. Vynárajú sa proroci, aby varovali, zvestovali... zo všetkých strán sa chce zrazu ako v horúčke rozširovať nové svetlo!

Tak to dnes lomcuje zmietanou dušou ľudstva, neobčerstvuje ani neosviežuje, ale spaľuje, stravuje a vysáva aj poslednú silu, ktorá rozorvanej ešte zostala v tejto temnote prítomnosti.

Tu a tam sa ozve aj šuškanie, šepot v rastúcom očakávaní niečoho prichádzajúceho. Každý nerv je znepokojený, napnutý podvedomou túžbou. Tak sa to vlní a valí, a nad všetkým chmúrne spočíva akési omámenie. Ťarchavé nešťastím. Čo musí zrodiť? Zmätok, malomyseľnosť a skazu, ak mocná sila neroztrhne temnú vrstvu, ktorá teraz duchovne obklopuje zemeguľu, ktorá s mäkkou priľnavosťou špinavého bahna pohlcuje a dusí každú vznikajúcu slobodnú svetlú myšlienku prv, než môže zosilnieť, ktorá s príšerným mlčaním močiara už v zárodku potláča, rozkladá a ničí každé dobré chcenie, skôr ako z neho môže vzniknúť čin.

Ale výkrik ľudí hľadajúcich Svetlo, ktorý skrýva silu na rozrazenie bahna, je odvádzaný inde a doznieva pod nepreklenuteľnou klenbou, usilovne stavanou práve tými, ktorí si myslia, že pomáhajú. Ponúkajú kamene namiesto chleba!

Pozrite sa na nesčíselné knihy:

Ľudský duch sa nimi len unavuje, neoživuje! A to je dôkaz neplodnosti všetkého podávaného. Lebo čo ducha unavuje, nikdy nie je pravé.

Duchovný chlieb osviežuje bezprostredne, Pravda občerstvuje a Svetlo oživuje!

Jednoduchí ľudia musia predsa zmalomyseľnieť, keď vidia, aké múry stavia okolo záhrobia takzvaná duchoveda. Kto z jednoduchých ľudí má chápať učené vety, kto cudzí spôsob vyjadrovania? Je azda záhrobie len pre duchovedcov?

Hovorí sa pritom o Bohu! Mala by sa vari zriadiť vysoká škola, aby sa až v nej získavali schopnosti spoznávať pojem Božstva? Kam smeruje táto dychtivosť, ktorá korení väčšinou len v ctižiadosti?

Ako opití tackajú sa čitatelia a poslucháči z miesta na miesto, neistí, vnútorne neslobodní, jednostranní, pretože ich odviedli z priamej cesty.

Počúvajte, malomyseľní! Zdvihnite zrak, vážne hľadajúci: Cesta k Najvyššiemu je pripravená pred každým človekom! Učenosť nie je bránou k nej!

Volil si Ježiš Kristus, tento veľký vzor na pravej ceste k Svetlu, svojich učeníkov spomedzi učených farizejov? Zo zákonníkov? Vybral ich z jednoduchých a prostých ľudí, pretože tí nemuseli bojovať proti tomuto veľkému omylu, že poznávaniu cesty k Svetlu sa treba namáhavo učiť a že musí byť ťažká.

Táto myšlienka je najväčším nepriateľom človeka, je klamstvom!

Preto preč od všetkého vedátorstva tam, kde ide o to najposvätnejšie v človeku, ktoré chce byť plne pochopené! Ustúpte, pretože veda ako výplod ľudského mozgu je dielom neúplným a neúplným dielom musí zostať.

Uvážte, ako by namáhavo naučená veda mohla viesť k Božstvu? Čo sú to vôbec vedomosti? Vedomosti sú to, čo môže pochopiť mozog. Ale ako úzko je ohraničená chápavosť mozgu, ktorý zostáva pevne viazaný na priestor a čas. Ani večnosť a zmysel pre nekonečnosť nedokáže ľudský mozog pochopiť. Práve to, čo je nerozlučne spojené s Božstvom. Mlčky však stojí mozog pred onou nepochopiteľnou silou, ktorá prúdi všetkým jestvujúcim a z ktorej sám čerpá na svoje pôsobenie. Sila, ktorú všetci pociťujú každý deň, každú hodinu i v každom okamihu ako niečo samozrejmé, ktorej jestvovanie vždy uznávala aj veda, ale ktorú sa človek márne snaží pochopiť a obsiahnuť mozgom, teda vedomosťami a rozumom.

Taká nedostatočná je teda činnosť mozgu, tohto základného kameňa a nástroja vedy, a toto obmedzenie sa teraz prejavuje, prirodzene, aj v dielach, ktoré mozog vytvára, teda práve vo všetkých vedách. Veda je preto dobrá na sledovanie, na lepšie porozumenie, rozdelenie a usporiadanie všetkého toho, čo ako hotové prijíma od predchádzajúcej tvorivej sily, ale bezpodmienečne musí zlyhať, ak chce sama vystupovať ako vedúca alebo kritizujúca, pokým sa bude, ako doteraz, tak pevne pútať na rozum, teda na chápavosť mozgu.

Z tohto dôvodu zostáva učenosť a aj ľudstvo, ktoré sa podľa nej riadi, stále upriamené na jednotlivosti, zatiaľ čo každý človek nosí v sebe ako dar ten veľký nepochopiteľný celok, čím je plne schopný bez namáhavého učenia dosiahnuť to najušľachtilejšie a najvyššie!

Preto preč s týmito nepotrebnými mukami duchovného otroctva! Veľký Majster k nám nadarmo nevolá: „Buďte ako deti!“

Kto v sebe prechováva pevné chcenie dobra a snaží sa svojim myšlienkam prepožičať čistotu, ten už našiel cestu k Najvyššiemu! Tomu sa potom všetko ostatné pridá. Na to nepotrebuje ani knihy, ani duchovnú námahu, ani askézu, ani osamotenie. Uzdraví sa na tele i na duši, oslobodený od všetkého tlaku chorobného hĺbania; lebo každé preháňanie škodí. Máte byť ľuďmi, nie skleníkovými rastlinami, ktoré v dôsledku jednostranného pestovania podľahnú prvému závanu vetra!

Prebuďte sa! Rozhliadnite sa! Započúvajte sa do seba! To jediné vám môže otvoriť cestu!

Nedbajte na spory cirkví. Veľký zvestovateľ Pravdy, Ježiš Kristus, stelesnenie božskej Lásky, sa nepýtal na konfesie. Čo sú dnes vôbec konfesie? Putá slobodného ľudského ducha, zotročenie vo vás prebývajúcej Božej iskry; dogmy, ktoré sa snažia vtlačiť dielo Stvoriteľa i jeho veľkú lásku do foriem, vytvorených ľudským myslením, čo znamená znižovanie božského, jeho systematické znehodnocovanie. Každého vážne hľadajúceho tento spôsob odrádza, keďže pritom v sebe nikdy nemôže prežiť tú veľkú skutočnosť, čím sa jeho túžba po Pravde stáva stále beznádejnejšou a on nakoniec zúfa nad sebou i nad svetom! Preto sa prebuďte! Zbúrajte v sebe dogmatické múry, strhnite si pásku, aby k vám mohlo neskalene preniknúť čisté svetlo Najvyššieho. Jasajúc vznesie sa potom váš duch do výšky a s plesaním pocíti celú tú veľkú Otcovu lásku, ktorá nepozná hranice pozemského rozumu. Konečne spoznáte, že ste jej časťou, chopte sa jej bez námahy a úplne, spojte sa s ňou a získavajte tak denne, každú hodinu novú silu ako dar, ktorý vám vzostup z chaosu urobí samozrejmým!