9. Dedičný hriech

Dedičný hriech vzišiel z prvého pádu do hriechu.

Hriechom, teda nesprávnym počínaním, bolo príliš veľké pestovanie rozumu, s tým spojené dobrovoľné pripútanie sa na priestor a čas a potom nastupujúce vedľajšie účinky striktného rozumového počínania, ako ziskuchtivosť, klamanie, útlak atď., ktoré zapríčiňujú mnohé iné, v podstate vlastne všetky zlá.

Tento dej mal, prirodzene, u vyvíjajúcich sa čisto rozumových ľudí postupne stále silnejší vplyv na utváranie hrubohmotného tela. Predný mozog, vytvárajúci rozum, sa trvalým namáhaním stával jednostranne čoraz väčším a väčším, a bolo celkom samozrejmé, že plodením sa tieto meniace formy prejavovali v rozmnožených pozemských telách a že deti si pri narodení prinášali čoraz vyvinutejší a silnejší predný mozog.

V tom však spočívala a ešte aj dnes spočíva náklonnosť alebo sklon k sile rozumu, vládnucej nad všetkým ostatným, ktorá v sebe skrýva nebezpečenstvo, že pri plnom prebudení nielenže pevne pripúta nositeľa mozgu na priestor a čas, teda na všetko pozemsky hrubohmotné, takže bude neschopný chápať jemnohmotné a čisto duchovné, ale zapletie ho ešte aj do všemožného zla, čo je pri nadvláde rozumu neodvratné.

Prinášanie si tohto dobrovoľne prepestovaného predného mozgu, v ktorom spočíva nebezpečenstvo úplnej nadvlády rozumu, potom s neodvratnými zlými sprievodnými javmi, je dedičným hriechom!

Je to teda telesná dedičnosť časti, ktorá sa teraz pre jej umelo vystupňovaný rozvoj nazýva veľký mozog, čím si človek pri narodení so sebou prináša nebezpečenstvo, ktoré ho veľmi ľahko môže zapliesť do zla.

To ho však vonkoncom nezbavuje zodpovednosti. Tá mu zostáva; lebo dedí len nebezpečenstvo, nie sám hriech. Nie je vôbec potrebné, aby bezpodmienečne nechal vládnuť rozum, a tým sa mu podriadil. Naopak, veľkú silu svojho rozumu môže použiť ako ostrý meč a raziť si ním v pozemskom zhone cestu, ktorú mu ukazuje jeho cit, nazývaný aj vnútorným hlasom.

No ak u niektorého dieťaťa nadobudne rozum výchovou a školením absolútnu prevahu, tak podľa zákona zvratného pôsobenia odpadá z dieťaťa časť viny alebo, lepšie povedané, následný spätný účinok, keďže táto časť postihne vychovávateľa alebo učiteľa, ktorý to zavinil. Od tohto okamihu je viazaný na dieťa, kým sa ono neoslobodí od omylu a jeho následkov, aj keby to malo trvať stáročia alebo tisícročia.

Čo však takto vychované dieťa urobí potom, keď sa mu naskytne vážna príležitosť zahĺbiť sa do seba a obrátiť sa, to v spätnom pôsobení zasiahne iba jeho. Také príležitosti prichádzajú hovoreným alebo písaným slovom, otrasmi v živote alebo podobnými udalosťami, ktoré si vynucujú okamih hlbokého precítenia. Tie sa isto naskytnú. —

Bolo by zbytočné hovoriť o tom ešte ďalej, vo všetkom osvetľovaní by mohlo byť len trvalé opakovanie, ktoré sa vždy musí stretnúť v jednom bode. Kto o tom premýšľa, tomu bude čoskoro sňatý závoj z očí a veľa otázok pritom vyrieši sám v sebe.