79. Môže byť staroba prekážkou duchovného vzostupu?

Chcieť právo podľa pozemských pojmov, alebo chcieť dobro je často veľký rozdiel! Pozemské právo nie je vždy aj dobro!

Dnes už človeku nestačí, aby chcel jednoducho právo! Niečo také mohol robiť pri svojej prvej inkarnácii. Teraz sa od neho žiada viac! Ak sa mocne nevzchopí, aby sa konečne vedome dostal duchovne vyššie, tak je bezpodmienečne stratený. Staroba nie je prekážkou, ale popudom, keďže v tomto veku sa viditeľne približuje jeho hodina prechodu na onen svet! Je to iba lenivosť a pohodlnosť, ktoré som už často nazval najhorším nepriateľom a ktorými sa takí váhavci zaťažujú, a tým hynú.

Čas duchovného tuláctva sa skončil a takisto aj čas pohodlnosti a nečinného vyčkávania. So strašnou hrôzou a tvrdosťou to zakrátko udrie do spáčov a leňochov, takže to potom prebudí aj toho najhluchšieho.

Študovanie mojich prednášok však už od začiatku vyžaduje námahu, mocné vzchopenie všetkých zmyslov, a tým duchovnú živosť a plnú ostražitosť! Až potom sa podarí zahĺbiť do mojich slov a skutočne ich aj pochopiť.

A tak je to chcené! Odmietam každého duchovného lenivca.

Ak však ľudia v sebe nezasypali čo len zrniečko Pravdy z domova duchovnej ríše, tak ich Slovo musí zasiahnuť ako volanie za predpokladu, že sa budú aj snažiť čítať ho raz neovplyvnene a s plnou vážnosťou. Ak ani potom nepocítia nič, čo by v nich vzbudilo ozvenu, tak aj v záhrobí bude sotva ešte možné ich prebudiť, pretože ani tam nemôžu dostať nič iné. Zostanú stáť tam, kam sa sami postavia zo svojej vlastnej vôle. Nikto ich nebude nútiť, aby odtiaľ odišli, preto ani včas nevyjdú von z tejto hmotnosti, aby sa zachránili pred rozkladom, teda pred večným zatratením.

To, že „nechceli počuť“, si vezmú, prirodzene, so sebou z tejto zeme do jemnohmotnosti, a tam si nebudú počínať inak, ako to robili tu. Ako vôbec môže byť staroba prekážkou? Je to volanie večnosti, ktoré k nim zaznieva zo Slova, ktoré však nechcú počuť, pretože je im to tak pohodlnejšie. Pohodlnosť ich však nakoniec zničí, ak sa v pravý čas nebudú chcieť stať živými. Táto otázka však dáva túto pohodlnosť veľmi zreteľne najavo. Je to stále rovnaké správanie mnohých ľudí, ktorí sa chcú sami trvalo klamať pod nejakou aspoň trocha prijateľnou zámienkou. Patria k plevám, ktoré prichádzajúcimi očistnými búrkami nebudú upevnené, ale odviate, pretože pre vážnosť skutočného bytia sú nepoužiteľné.

Žiadali by od Stvoriteľa stále nový čas na rozmyslenie bez toho, že by došlo k nejakému vzostupu, pri ktorom sa treba duchovne vzchopiť. Z tohto dôvodu nemá zmysel zaoberať sa tým dlhšie. Sú to ľudia, ktorí len večne chcú, ale nikdy na sebe nič nevykonajú. A preto sú aj stratení. — — — —