18. Pripútaný k zemi

Tieto slová sa hodne používajú. Ale kto pritom skutočne aj rozumie, čo nimi hovorí? „Pripútaný k zemi“ znie ako strašný trest. Väčšina ľudí pociťuje miernu hrôzu a bojí sa tých, ktorí sú ešte pripútaní k zemi. Pritom význam týchto slov nie je taký zlý. Zaiste, jestvuje všeličo chmúrne, čo toho či onoho človeka púta k zemi. Prevažne sú to však celkom jednoduché veci, ktoré musia viesť k pripútaniu k zemi.

Vezmime si napríklad prípad: Hriechy otcov sa pomstievajú až do tretieho a štvrtého pokolenia!

Dieťa sa doma spýta na niečo o druhom svete alebo o Bohu, čo počulo v škole alebo v kostole. Otec ho krátko odbije poznámkou: „Ach, daj pokoj s tou hlúposťou! Keď zomriem, je po všetkom.“ Dieťa sa zarazí, zapochybuje. Pohŕdavé výroky otca alebo matky sa opakujú, to isté počuje aj od iných, a nakoniec si ich názor osvojí.

No prichádza hodina, keď otec musí zomrieť. Na svoje zhrozenie pritom spoznáva, že tým neprestal jestvovať. Teraz sa v ňom prebudí vrúcne prianie upovedomiť o tomto poznatku svoje dieťa. Toto prianie ho pripútava k dieťaťu. Dieťa ho však nepočuje, ani necíti jeho blízkosť; lebo teraz žije v presvedčení, že otec už nejestvuje, a to stojí ako pevný, nepreniknuteľný múr medzi ním a úsilím jeho otca. Ale muky otca, keď musí pozorovať, že dieťa sa teraz na jeho podnet dostáva na nesprávnu cestu, ktorá ho stále viac odkláňa od Pravdy, úzkosť, že dieťa sa na tejto nesprávnej ceste nedokáže vyvarovať nebezpečenstva hlbšieho klesania a predovšetkým je mu oveľa ľahšie vystavené, pôsobia teraz na neho súčasne ako takzvaná odplata za to, že dieťa naviedol na túto cestu. Zriedkakedy sa mu podarí priviesť dieťa nejakým spôsobom k poznaniu. Musí sa dívať, ako sa nesprávny názor prenáša z jeho dieťaťa zase na vnukov, a tak ďalej, všetko ako následok jeho vlastného pochybenia. Neuvoľní sa dovtedy, kým niektoré detné dieťa nespozná pravú cestu, nepôjde po nej a neovplyvní aj druhých, čím sa pripútaný postupne uvoľňuje a môže pomýšľať na vlastný vzostup.

Iný prípad: Náruživý fajčiar si zoberie svoju silnú fajčiarsku vášeň na druhý svet; lebo je to cit, teda niečo duchovné. Táto vášeň sa zmení na pálčivé želanie a myšlienka na uspokojenie vášne ho zadrží tam, kde môže dosiahnuť uspokojenie... na zemi. Nachádza ho tak, že behá za fajčiarmi a s nimi v ich cite ho aj vychutnáva. Ak takýchto fajčiarov neviaže ťažká karma na iné miesto, cítia sa celkom dobre a zriedkakedy si uvedomujú, že je to vlastne trest. Len ten, kto má prehľad o celom bytí, spoznáva trest v nevyhnutnom zvratnom pôsobení, ktoré zasahuje tak ďaleko, že takto postihnutý nemôže stúpať nahor, pokým ho jeho prianie, trvalo sa chvejúce za „zážitkami“ uspokojenia, viaže na iných, ešte v mäse a krvi žijúcich ľudí na zemi, prostredníctvom citu ktorých môže spolu s nimi dosiahnuť uspokojenie.

Tak je to aj so sexuálnym ukájaním, s pijanstvom, ba dokonca aj so zvláštnou obľubou jedenia. Aj v tomto prípade sú prostredníctvom tejto záľuby mnohí pripútaní tak, že sliedia po kuchyniach a komorách, aby potom mohli byť pri tom, keď druhí jedia a mohli znova precítiť aspoň malú časť ich pôžitku. Prísne vzaté, je to, prirodzene, „trest“. Lenže naliehavé prianie týchto „pripútaných k zemi“ im to nedovolí tak pocítiť, ale prehluší všetko ostatné, a preto túžba po ušľachtilejšom, vyššom nemôže zosilnieť natoľko, aby sa stala prevládajúcim zážitkom, a tým ich oslobodila od toho ostatného a povzniesla ich. Vôbec si neuvedomujú, čo tým vlastne premeškávajú, až kým neochabne a nevybledne toto prianie uspokojenia, ktoré môže byť aj tak vždy len malé a čiastočné prostredníctvom iných, a práve preto akoby pozvoľným odvykaním pomaly slabne a vyprchá, takže iné v ňom ešte driemuce city s menšou silou priania postupne prichádzajú na rovnaké a potom na prvé miesto, čím sa ihneď dostávajú k prežitiu, a tým sa stávajú skutočnou hybnou silou. Druh týchto k životu prebudených citov ho potom privedie tam, kde je rovnaký druh, buď vyššie, alebo hlbšie, až aj tento cit, ako ten prvý, odvyknutím pozvoľna zaniká, a k uplatneniu prichádza ďalší, ktorý je ešte naporúdzi. Tak časom nastane očista od všetkých tých mnohých odpadových nečistôt, ktoré si človek vzal na druhý svet. Nezostane azda raz kdesi stáť pri poslednom cite? Alebo neochabne sila jeho citu? Nie! Lebo keď konečne jeden po druhom prežil alebo odložil nízke city a stúpa vyššie, prebudí sa v ňom trvalá túžba po čoraz vyššom a čistejšom, a tá ho stále poháňa nahor. Taký je normálny postup! Ale jestvujú ešte tisíce iných nepredvídateľných prípadov. Nebezpečenstvo pádu alebo uviaznutia je oveľa väčšie než v tele na zemi. Ak si už vyššie a poddáš sa nižšiemu citu, čo i len na okamih, tak sa toto cítenie stáva bezprostredným prežitím, a tým skutočnosťou. Si hutnejší a staneš sa ťažším, klesneš do rovnorodých oblastí. Tvoj horizont sa tým zúži a musíš sa opäť pomaly vypracovávať nahor, ak sa ti nestane, že budeš klesať ešte hlbšie, stále hlbšie. „Bedlite a modlite sa!“ nie sú preto prázdne slová. Teraz je to jemnohmotné v tebe ešte chránené tvojím telom ako pevnou oporou. Keď však potom nadíde odlúčenie pri takzvanom odumretí a rozpade tela, zostaneš bez tejto ochrany a ako jemnohmotný budeš neodolateľne priťahovaný rovnakým druhom, či už nadol, alebo nahor, tomu nemôžeš uniknúť. Nahor ti môže pomôcť len veľká hybná sila, tvoje silné chcenie niečoho dobrého, vznešeného, ktoré sa stane túžbou a citom, a tým aj prežitím a skutočnosťou podľa zákona jemnohmotného sveta, ktorý pozná iba cit. Preto sa chystaj začať s týmto chcením už teraz, aby pri premene, ktorá ťa môže zastihnúť každú hodinu, nebolo prehlušené príliš silnou pozemskou žiadostivosťou! Chráň sa, človeče, a buď ostražitý!